Kapitola II - POTKAN

Z hlbokého spánku ma zrazu vytrhol zvuk hlasno zvoniaceho mobilu.
Kto ma teraz budí?
Práve sa mi sníval skvelý sen o tom , ako si to rozdávam na kapote svojho auta s jednou neskutočne rajcovnou černoškou.
Telefón však neodbitne zvoní a zvoní.
Z prvu sa len otočím na druhý bok a prikryjem si hlavu vankúšom. Mobil po chvíľy prestáva zvoniť a ja spokojne pokračujem v spánku. Vlastne skôr už v takom polospánku.
Asi o päť minút však mobil zvoní druhý krát. Ešte stále sa ho pokúšam ignorovať. Rozospalo si pomyslím, nech je to ktokoľvek, však ono ho to aj tak o chvíľu prestane baviť a ja sa budem môcť naďalej venovať jednej z mojích obľúbených aktivít, spánku po neprespatej noci. Dúfam, že sa mi ešte prisnije o tej chutnej černoške.
Telefón potom znuvu utíchol.

,, Presne tak, dajte mi všetci svätý pokoj... chcem spať. Ja vás tiež v noci nebudím, keď vy spíte,, A
znovu sa snažím usnúť.

V tom sa však nanovo naplno ohlási ten skurvený telefón. Už to nevydržím a celý nervózny vstávam z postele. Skoro som si hlavu udrel o nočnú lampu zavesenú na postely. Kým som sa dotrepal až k stolíku na druhom konci miestnosti, kde som včera nechal telefón na nabíjačke, v hlave mi prebehlo aspoň sto nadávok a miest kam pošlem toho kto ma takto neľudský budí z tak úžasneho sna. Samozrejme, kým som stihol dojsť k stolíku tak volajúci položil.
Nasratý chytím mobil, ani sa ho nesnažím dať dole z nabíjačky, len ním surovo cuknem. Skoro sa mi podarilo vytrhnúť celú poondiatu elektrickú zástrčku zo steny.
Na displeji stojí tri zmeškané hovori. Kto my môže volať tri krát takto do poludnia, keď všetci vedia, že do poludnia obvykle spím? Určite len nejaký retard.

Tri neprijaté hovory od...
Potkan?
A do riti!
Celkom som zabudol na to, že dnes máme niečo spolu vybaviť. Mal pre mňa prísť ráno o deviatej. Pozriem na mobil, už je skoro desať. No nič. Zavolám mu.
Ešte ani nestihlo prvý krát poriadne dozvoniť, Potkan to už zodvdihol.

,, Do riti, tebe už ozaj jebe? Čakám tu už skoro hodinu na teba v aute jak taký kokot´´ hromovo dunel v telefóne hlboký chrapľavý mužský hlas.
,, Trochu som zaspal, počkaj, hneď som dole´´ vypotím nejako zo seba, stále ešte rozospalým hlasom.
,, No švihaj, nech si o päť minút dole, nebudem tu čakať celý deň,,
,, Ok, hneď som tam, sa neposer,,

Viem, že po tomto, sa neposer ,bude Potkan ešte dobrú chvíľu nadávať a vylievať si svoje frustrácie do mobilu, ale to už ja nepočujem, kedže okamžite vypínam mobil a utekám do kúpeľky. Iba si rýchlo opláchnem tvár a umyjem zuby. Oblečiem si džínsy a nejaké veci , ktoré pozbieram po ceste z kúpelky do kuchyne. Tričko a slipy som našiel na práčke a ponožky v kuchyni na šporáku. Nepýtajte sa ma ako skončia také ponožky na šporáku, udržiavanie poriadku v domácnosti nie je zrovna mojá najsilnejšia stránka. Ako tak prejdem kuchyňou, schmatnem tam jeden banán a energetický nápoj z chladničky. Niet nad zdravé, výživne raňajky. Moja mama vždy hovorievala, že dobré ranajky sú základom správnej dennej výživy.
Samozrejme nesmiem zabudnúť na cigaretu. Bez nej by deň nemohol začať. Nie som síce nejaký tuhý fajčiar, ale ak nezačnem deň cigaretou, tak som neskôr celý deň nervózny a veľmi nepríjemny.
Rýchlo si na seba obliekam hnedú koženú bundu, zamykám byt a utékam rýchlo dolu po schodoch. Po ceste si ešťe v rýchlosti zapálim cigaretu. V hlave mi ešte prebehne pár veci, ktoré musím dnes urobiť, keď sa vrátim domov. Zapnúť práčku, umyť riad a ak stihnem pôjdem aj nakúpiť.
Tak to som proste celý ja. Vždy mám plnú hlavu všetkého možného a niekedy aj všetkého nemožného.
Už sa teším na Potkanovu nasratú tvár. On to síce nevie, ale vždy , keď je rozčúleny sa mi zdá byť veľmi smiešny. Nie že by som mu to niekedy chcel povedať, to by sa ho asi dotklo, ale občas, keď zúri sa ledva udržím , aby som nepraskol do nekontrolovateľného smiechu.

Potkan už nedočkavo čaká v svojom malom aute, čiernom Fiate Punto. Bolo smiešne sledovať tak veľkého chlapa ako sa krčí v tak malom aute. Potkan veru nie je žiadne tintítko, skôr chlap ako hora. Vysoký tmavý štyridsiatnik, s hustou čiernou bradou, dlhšími čiernymi kučeravými vlasami a očami čiernymi ako noc. Ruky mal Potkan aj za dvoch, vravelo sa o ňom, že sa raz v lese v rodnom Grúzinsku pochytil s pravým medveďom a že medveď nakoniec musel zutekať. Neviem či to bola pravda a nikdy som sa ho na to ani neopýtal. Niežeby som neveril tomu, žeby Potkan nemohol zmlátiť medveďa, skôr som neveril tomu mi Potkan povie pravdu.

Ako sa tak približujem k autu, už diaľky mu vidím na tváry, že je zle-nedobre.
,,Nevadí, aspoň sa dnes nebudem nudiť,, pomyslím si.
Otváram dvere a sadám si na miesto spolujazdca. Potkan chvíľu na mňa tupo zazerá, ale keď vidí, že som ticho, mlčky naštartuje auto. Takto bez slov sa pohneme ku predu.

„ Dnes je vonku, ale riadna kosa“ skúsim nepriamo nadviazať konverzáciu.
„ Mínus dva“ razantne odpovie Potkan chrapľavým hlasom.
„ Ako vieš? Pozeral si včera predpoveď počasia?“
„ Nie, ukazuje to teplomer v aute“
„ Aha, no vidíš ten som si vôbec nevšimol. Ešte že som nemusel hodinu v takej zime čakať v aute, to by ma asi ozaj nasralo“ pokúsim sa s úsmevom na tváry trochu podpichnúť Potkana. On si však len niečo nezrozumitelné po grúzinsky zažomre popod nos a šľapne trochu nervóznejšie na plyn.
Máličko mi je síce ľúto, že sa mi ho nepodarilo vyprovokovať, ale ešte dnes určite budem mať na to dosť príležitosti.

Po chvíľke tichej jazdy sa Potkan rozhodne podeliť sa so mnou o svoje pocity:
„ Prečo ja musím vždy jak taký kokot na teba čakať? To naozaj nikdy nemôžeš dojsť na čas?“
„Sorry, nabudúce prídem už na čas.“
„ To isté si hovoril aj minule.“
„ Ja viem.“
Potom znovu nastane asi dvojminutové ticho, kým sa Potkan znovu neohlási.
„ Už zase si nespal celú noc, čo?“
„ No .... Nespal.“
„ Mal by si s tým niečo robiť, lezie ti to na mozog.“
„ Ja viem.“

A to je celá naša konverzácia. Ak mám pravdu povedať, zrovna s týmto človekom som si nikdy nemal moc čo povedať. Nie len, že som ho vždy považoval za kreténa, ktorý má menší inteligenčný kvocient, než priemerne vyvinutý šimpanz, ale okrem toho sa mi hnusil aj ako človek. V našej práci musíme občas druhým ľudom ublížovať, občas spôsobiť aj fyzickú bolesť, alebo spôsobiť niekomu taký strach, ba priam až traumu, že vždy, keď si na nás spomenie tak sa strachom priam poserie.
Už som v tom celkom zabehnutý a nerobí mi problém zlomiť niekomu ruku, alebo odrezať mu prst. Nikdy som však pri tom nepociťoval nejakú satisfakciu, ani potešenie. Bral som to skrátka ako svoj job.
Nečudujte sa teraz myšiatka. Niekto kamoši aj takú prácu musí robiť. Stavím sa, že ani taký žumpár si zrovna nevychutnáva, keď musí hovnocucom ťahať sračky. Ale je to jeho práca. A tak to beriem aj ja. Je to moja práca, nič viac. Nikde nestojí napísane, že musím milovať to čo robím.

Potkan bol však v tomto iný. Jeho priam uspokojovalo a napĺňalo radosťou, keď mohol spôsobovať bolesť. Bol to skrátka perverzny sadista. A preto sa mi hnusil. Raz sa mi priznal, že keď bol malý chlapec tak chytal pavúkov a mravce, aby im trhal nohy.
No povedzte nie je to choré?
Odťial vlastne pramení aj Potkanova prezívka. Jemu dávali vždy tie najhnusnejšie a najšpinavejšie úlohy. A on ich všetky splnil. Keď bolo niekoho treba postrašiť volali Potkana, keď bolo treba niekoho mučiť zavolali Potkana a keď bolo treba niekoho dať dole tiež volali Potkana.
Nikdy sa nesťažoval, už dávno chlapec pochopil ako to v tomto priemysle chodí. A veru, že si vychutnával svoju prácu. Raz som čítal v nejakých novinách, že len šesť percent ľudí robí prácu, ktorá ich napĺňa a robí šťastnými. Potkan určite patril do skupiny týchto šťastlivcov.
Možno aj preto ho mali vždy všetci šéfovia radi.
A viete, ako to chodí u nás v našej brandži. Hlávné je, aby si nikomu nezavadzial a nevystrkoval príliš hlavu a možno sa raz dočkáš aj dôchodkového veku.
Časom sa prestriedali mnohý pešiaci, aj šéfovia ale Potkan, ten vždy ostával. Už bol síce trikrát postrelený a raz pichnutý nožom, ale stále tu bol. Podľa mňa by Potkan prežil aj nukleárnu katastrofu. Presne ako taký pravý smradlavý potkan. Nie nadarmo ho tak volali.

Inak, ja som vám ešte nepovedal čo vlastne robím, aj keď predpokladám, že už ste si to asi domysleli aj sami.
Všeobecne ľudí ako sme my nazívaju gangstermi, mafiánmi. Podľa mňa je to smiešne. V starých amerických filmoch, vystupovali mafiáni vždy ako veľký páni. Štýlové kvádro, nalakované boty, poprípade klobúk a nejaká fajnová cigaretka k tomu, dokonale dokresľovaľovali romantický obraz vtedajšieho gangstera. Aj keď občas niekomu pohrozili, alebo niekoho zastrelili vždy to spravili štýlovo, poväčšine sa nikdy ani od krvy nezafŕkali.
Keď si to tak vezmete, práve to posledné je čistá blbosť. Ak človeka na dva metre trafíte so starou dobrou devinou, pravdepodobne sa celý okúpete v krvi.
Aj tak ale, priznávam, že tento idealizovaný obraz gangstera sa mi páči oveľa viac. Aj ja by by som chcel jedného dňa byť taký pán ako boli oni.
Celé to má žial jeden malý zádrhel. Od reality to má naozaj veľmi ďaleko. Stačí sa len pozrieť na Potkana.
Aký je on mafián? Aký je on pán?
Potkan a jemu podobný sú žumpou dnešnej spoločnosti. Zakomlexovaní idioti, ktorí by v živote nevedeli robiť nič iné než to čo robia. Netvrdím, že sú všetci taký ako on. To definitívne nie su. Ale ani nie sú podobný romantickej predstave amerického cukríkového gangstera zo sedemdesiatich rokov minulého storočia.
Zaujímalo by ma, ako sa ľudia na mňa pozerajú, či som pre nich len taký potkan, alebo vidia vo mne ideál romantického gangstera.
Čo myslíte vy?
A nečudujete sa myšiatka. Veď som vás dopredu upozornil, že mi hlavou lietajú len samé smiešne veci.

Klasická ranná dopravná špička.
Už asi desať minút skôr stojíme na mieste , než ideme. Potkan je už riadne nervózny, vidím mu to na tvári, ako sa mu zmršťuje čelo a ako do pier zatína obrovské biele zuby, ktoré si nechal ešte len pred nedávnom vybieliť u zubára, samozrejme za príplatok masný, ako Potkanové vlasy. Odvtedy ich rád ukazuje a často si nimi kúše do zimou rozpraskaných pier. Keď sa tak na neho pozerám, na škaredého človeka s krásnymi bielymi zubami, miešajú sa vo mne pocity ľútosti a prezieravosti voči nízkym bytostiam, voči ľudom, predstavujúcim dno dna našej ctihodnej humánnej spoločnosti. Ale nie som snáď aj ja neodeliteľnou súčasťou toho dna? Neirituje má snáď Potkan práve preto, že som jeho, len o čosi lepšou, kópiou?
Myslím, že nie. Ja som predsa iný ako on, určite som lepší. Já svoje spôsoby mám, mám aj nejakú úroveň, nosím čisté ponožky a slipy si mením skoro každý deň. Umývam si vlasy viac než raz-dvakrát do mesiaca a vždy pekné voňám parfémom na ktorý práve v televízií beží drahá reklama. Takže musím byť logický lepší človek než je Potkan. To je predsa logika, spoločenská matematika.

Ako sa len pekne vieme klamať. Nikdo nás nikdy neoklame tak presvedčivo, ako to dokážeme my sami.

Nedá mi to a musím priliať trochu benzínu do ohňa:

„ Do riti, načo si sa musel trmácať rovno cez celé mesto? Obísť sa to nejako nedalo?
Takto sa tam dostaneme najskôr tak pozajtra... a ja dnes chcem ešte niečo aj stihnúť a nie sa len celý deň iba pozerať na tú tvojú škaredú , sprostú hlavu.“

Potkan hodil na mňa tupý, nechápavý pohľad, nadýchol sa a dosť súvislym spôsobom, nepodobajúcim sa jeho vlastnému, spustil :

„ Keby panko prišiel ráno na čas, tak by sme tam už dávno mohli byť a vyhli by sme sa tejto zápche.
A teraz mám zas ja byť akože kokot?
Ty...“
Nadýchol sa Potkan pred záverečnou pointou.
„... ty si sa dnes do ružova prespal.... tak teraz drž piču, lebo už ozaj ...arrr“ nezrozumitelne na mňa zasyčal.
„ Lebo čo?“ pokračoval som v provokácií.
„Tak som si pospal, sa neposer, mal by si aj ty, prospelo by ti to. Vraj spánok pridáva na kráse.
Ale keď sa tak na teba pozerám tebe by asi nepomohlo ani keby prespíš zvyšok svojho života.“

Potkanovy sa v tej chvíly naliala krv do očí a značne vyprovokovaný mnou a celou dopravnou situáciou , začal hlasno vrieskať niečo po grúzinsky a rukou pritom silno mlátiť do klaksóna. Z úst mu na všetky strany pŕskali sliny... vyzeral ako taký uslintaný buldog. Bavilo ma pozerať sa na tento nevšedný výjav. Dosiahol som to čo som chcel, v duchu som si tlieskal a spokojne sa usmieval.
Mám taký silný pocit, že by ma v tej chvíly ten Gruzínec najradšej umlátil k smrti, keby mohol. Už dlho mu asi ležím v žalúdku. Možno je to aj tým, že sa zo začiatku snažil ako tak so mnou vychádzať a vybudovať nazvime to pracovný vzťah. Lenže mne bol už od začiatku u riti, skrátka mal u mňa menší rešpekt než spláchnute hovno. Keď to Potkan pochopil, začal stavať medzi nami múr z pálených gruzinských tehál. Múr cez ktorý ja z času na čas nakuknem, aby som mu mohol posmešne napluť priamo do tváre, tak ako to robím dnes ráno.

Besný potkan ešte pár krát udrel do klaksóna, načo reagoval vodič z auta pred nami. Podráždene z neho vystúpil a vybral sa uprostred zápchy rovno k nášmu Puntu. Bol to pán v stredných rokoch, taký menší, rádovy, zrejme tiež na ceste do práce ako my.
Keď sa dostal k oknu na vodičovej strane auta, zaklopklal na neho a nečakajúc na stiahnutie okeného skla zahučal na Potkana:

„Ste normálny?
Prečo trúbite? Nevidíte , že je predo mnou ďalších sto aút? Mám ich snáď preletieť?
Veď predsa rozmýšlam trochu. Idiot.“

Kým ten chlapík Potkanovi nadával ja som sa len pousmial, pretože za tú dobu Potkana už relatívne dobre poznám a tak som tušil čo teraz príde.
Naštvaný Potkan vystúpil z auta.
Keď ten neboštík chlap videl tú horu pred sebou preglgol a ustúpil zo dva kroky dozadu.
Potkanovi sa na tvári črtal psychopatický pohľad, pohľaď človeka sekundu pred zbláznením.
Na tom, pár sekund dozadu ešte smelom chlapovi, bolo zrazu bádáť, ako sa celý postupne zmenšuje, až ho nakoniec takmer vôbec nebolo vidno. Už nemal žiadne ďalšie slovné argumenty, jedine čo mu ostalo v tej chvíly boli plné gate.
Potkan k nemu pristúpil a bez varovania mu vlepil takú facku, že sa onen chlap neudržal na nohách a padol rovno do špinavého čierneho snehu.
Potom sa otočil a pokojným krokom sa vrátil späť do auta akoby sa nič nestalo.
Keď sa malý chlapík trochu utriasol a pribral späť, rýchlo sa pozviechal a mlčky utekal do auta. Cestou si ešte rukami utieral prúd krvy vytekajúci z rozbitého nosa.

Ja som zatiaľ iba sedel a ticho pozoroval celú tú komédiu. Bolo mi smiešne ako dopadol ten chlap do pneumatikami rozčvahtaného, takmer úplne čierneho snehu. Bolo mi smiešne, že si v tejto chvíly asi práve uvedomil , že je len obyčajný sráč a nie skutočný chlap. Bolo mi smiešne, že si ten pocit teraz na určitú dobu ponesie so sebou a bolo mi smiešne aj to, že si nabudúce rozmyslí skôr než bude chcieť niekomu držať morálnu prednášku. Ale najviac z toho všetkého mi bolo smiešne, že nikdo, ale vôbec nikdo zo všetkých ľudi na okolo sa nepostavil na obranu toho úboheho človeka. Nikdo mu nepomohol, ani fyzicky, ani slovne sa ho nikdo nezastal. Ba čo viac, bolo pre mňa nepochopitelné, že sa väčšina tých ľudí tvárila, že sa ich to netýka, že to nevidia, skrátka , že tu nie sú.
Chlapík v čiernom Volvu vedľa nás sa tváril, že telefonuje, ženská v žltom Foxíku sa práve maľovala, ďalší sa akože pozerali inam.
No a mne to všetko bolo strašne smiešne.
Presne pre takéto niečo mám rád noci, vtedy sa aspoň človek nemusí pozerať na tento odpad, na týchto neľudí. Pri pohľade na nich sa mi osamelá noc javí ako najjasnejší letný deň a tlkot hodín ako celkom príjemná alternatíva.
Pre Boha, v akéj spoločnosti to dnes žijeme? Spoločnosti, v ktorej človek dostane na ulici facku a nikdo sa nad tým ani nepozastaví, každý je len rád že sa ho to netýka. Smiešne veru, tak smutno smiešne mi to pripadá.
Keby sa niečo podobne raz stalo mne, chcel by som aspoň dúfať, že mi niekdo priskočí na pomoc, podá pomocnú ruku. Lenže v také niečo jednoducho nedokážem dúfať, moja viera v ľudí je už dávno pošľapaná. V rovnakej miere akou sa spoločnosť odo mňa dištancuje, ja ňou pohŕdam. Neverím už na ľudskosť, ani sám ľudskosť viac necítim.

Systém, ten za to všetko môže. Systém môže zato, že nám dnes spoločnosť riadia kriminálnici sto krát horší než je Potkan. A ľudia len mlčia, nechávaju sa klamať a zbožne uctievajú každú neprvadu, pretože je to pre ních sto krát ľahšie, než si nechať vypichnúť oči pravdou.
Sloboda, demokracia? Prázne slová, ktorými nás krmia, ktoré my žerieme ako prasce, kým oni chystajú našú zabíjačku, naše dobrovoľné harakiri.
Systém môže aj za to čo sa zo mňa stalo. Postavil ma k múru a dal mi jedinú možnosť. Buď sa pokloním Bohom bez tváre, alebo dostanem guľku do čela.
A tak som si vybral. Úž nie som viac človekom. Som mafián. A jedine ľudske čo vo mne ešte ostalo sú spomienky. Spomienky na ňu, záblesky jej dotykov a útržky z jéj úsmevov. Spomienky, ktoré by som najradšej vymazal.

Chce sa mi grcať zo systému. Je mi z týchto ľudí okolo mňa zle, najradšej by som vyšiel von a všetkých ich tu na mieste postrielal. Poprava za zločin zvaný odľudštenie. Nič iné si ani nezaslúžia. Za svoje povahy, za svoj strach. Potkan im práve všetkým nadstavil ich vlastné zrkadlá. A oni uhli pohľadom.

Bolo degutantne všímať si ako sa všetci na nás dívajú. Každy sa síce tváril že sa pozerá niekam inam, ale ja som dobre vedel , že všetky pohľady smerujú práve na nás.
Nie, v skutočnosti som nevidel naozaj nikoho kto by čumel na naše auto, v tom ich strach pútal, ale ja aj tak viem, že sa všetci pozerali, cítil som tie kurvy, ich pohľady. Ešte šťastie, že sa po chvíli kolóna áut konečne pohla. Už tu začínalo byť naozaj dusno.