Kapitola I - NOČNÉ KRUHY

Sedím v tichu svojho bytu, svojho brlohu, na ulici Staudingergasse 5 vo Viedni.
Neúnosne ticho prerušuje len akási tichá melódia znejúca niekoľko posledných dní v mojej hlave. Nedokážem si konkrétne vybaviť, kde presne som ju prvý krát počul a ani prečo som si pred pár dňami znovu na ňu spomenul. Viem len to, že tá melódia má niečo spoločne s mojim detstvom. Možno to bola nejaká pieseň, jedna z tých, ktoré si naša suseda Oľga vždy tak rada pospevovala, keď ráno popíjala kávu na balkóne, alebo, keď poobede popíjala kávu na balkóne, alebo keď večer polievala kvety....a popíjala kávu na balkóne so susedou Ivankou. Suseda Oľga inak bývala sama na prízemi našej bytovky a balkón s veľkými mrežami proti vlúpaniu mala hneď vedľa vstupných dverí do bytovky. Pani Oľga bola postaršia dáma, ktoréj manžel zomrel ešte skôr než som sa ja narodil. Odvtedy už pani Oľga nikoho nemala a vačšinu svojho voľného času trávila vysedávanim na balkóne a sledovaním, kto, kedy, s kým prišiel, kdo odišiel, ktorá suseda si môže dovoliť novú kabelku, kto má nové auto a podobné. Večer sa potom vždy stretla s pani Ivankou, tlstou ženskou ktorá bývala jedno poschodie nad nami a všetky tieto novinky náležite okomentovali.
Z detstva si inak spomínam aj na to, že pani Ivanka mala vždy takú svojsku vôňu, niektorí by povedali, že smrdela. Vlastne to aj hovorili všetci. Ale keď som ja raz povedal, keď sme ju s mamou stretli na schodoch: ,,Mami to je tá teta, o ktoréj ste hovorili s oteckom, že strašne smrdí,, tak sa mama tvárila, že o ničom nevie a pani Ivanke sa veľmi ospravedlňovala s odôvodnením...ach tie deti, dokola si stále iba niečo vymýšľaju. Teta Ivanka sa na nás pozerala s povytiahnutým obočím ako taká vyoraná myš. Iba stále dokola opakovala:,,no toto...no toto..,,
Inak, keď sme potom prišli domov, dostal som od mami riadnu bitku varechou a keď neskôr otec prišiel z práce, tak aj od neho opaskom. A ja som stále nevedel pochopiť, prečo ma bijú a čo zlé som urobil. Tak či onak, odvtedy som už nikdy nepovedal žiadnej tlstej pani, že smrdí.
Ale vrátim sa k predvečerným balkónovým seansám Oľgy a Ivanky na balkóne, ktorý sme my deti volali výhladovňa, pretože odtiaľ stále niekto vykúkal. Keď sa tam tie dve stretli vždy okomentovali všetko a všetkých, ich klebetám neunikol ani jediný obyvateľ bytovky.
Tak trávila čas pani Oľga, na svojom balkóne, vo svojej vyhľadovni. Keď bolo pekné počasie bola tam vždy a asi aj do dnes by bola, keby sa raz nezadrhla kostičkou od ryby, ktorú ulovil manžel pani Ivanky. Mimochodom zadrhla sa na svojom balkóne.
Inak tú melódiu, ktorá mi tak ruší nočné ticho som mohol počuť aj v televízore, keď som bol malý, alebo som sa ju možno učil v škôlke spievať. Pamätám si, ako sa tety vychovávateľky snažili vždy niečo kreatívne pre nás deti vymýšlať. Raz to boli pesničky, raz sme robili darček pre mamu ku dňú matiek, raz sme zbierali listy do herbáru a raz sme dokonca nacvičovali vianočné predstavenie pre rodičov. A mne to všetko liezlo na nervy, ja by som sa radšej len vonku hral. V zime by som sa najradšej guľoval a staval snehuliaka, v lete by som hral futbal a v jeseň by som sa váľal v blate. Ale namiesto toho som musel spievať a nacvičovať nejaké stupídne vystúpenie. A ták sa mi nechcelo.
Tú melódiu mi možno spievala mama večer pred spaním.
Vlastne....Nie, nespievala.
Moja mama mi nikdy nespievala uspávanky a možno je to aj lepšie, pretože keby mi ich spievala, tak by som dnes možno vôbec nebol taký ,,normálny,, aký som. Moja mama má totižto neuveritelný talent skaziť svojím ,,škrekotom,, aj tú najkrajšiu pieseň. Proste, keď moja mama spieva tak sa myši utekajú do dier schovať, len aby to zavíjanie nemuseli počúvať. A tento Bohom daný talent som od mami zdedil aj ja. Aj keď .... mne sa môj spev osobne veľmi páči a páči sa mi dokonca sto krát viac ako keď spieva rádio. Len ostatní majú iný názor. Mala ho aj učiteľka hudobnej výchovy na základnej škole, keď mi zakázala spievať a do žiackej knižky napísala veľkú poznámku, pretože si myslela, že si z nej robím srandu. A mne ten môj spev pritom znel naozaj precítene melodický.

Práve som sa pozrel na hodinky. Je už pol štvrtej ráno a mne sa stále nechce spať. Už dlhší čas trpím nespavosťou a aj keď to na začiatku nebolo až tak zle, časom sa to stále viac a viac zhoržovalo a dnes spím naozaj len veľmi málo. Najskor som sa s tým síce pokúšal bojovať, ale neviedlo to k ničomu, len k tomu, že som sa celé noci iba otáčal z boka na bok a sám sebe sa pokúšal rozkázať ...Tak už konečne spi!
Keď som videl, že to k ničomu nevedie a keď už som aj všetky ostatné možnosti vyčerpal, rozhodol som sa tráviť svoje noci inak než prevracanim sa v posteli z boku na bok...produktívnejšie. Pokúšal som sa učiť, ale aj čítať knihy, upratovať, skúšal som cvičiť, prácoval som, prechádzal som sa po prázdnych uliciach nočnej Viedne, alebo som sa dokonca učil variť podľa kuchárky erotických jedál, ktorú som dostal od chalanov z futbalu pri príležitosti nasťahovania sa do nového bytu. Postupne som si tak zvykol na svôj nočný život a niekedy som sa už aj počas dňa tešil na svoje nočné výlety do seba. Už som si to nevedel inak ani predstaviť. Boli však aj také noci, keď som sa absolútne na nič nemohol sústrediť, keď som myšlienkami plával po izbe a topil sa v tichu noci. Presne taká je aj tá dnešná noc. Chcel som pôvodne písať seminárku do školy. Ale potom sa zrazu niečo otvorilo a ja som tam spadol. Skrátka ja, keď tu teraz sedím a píšem tieto riadky, vôbec nie som tu, ale som tam. Kde tam? No tam.... uprostred mňa a mňa. Zvláštny je ten medzipriestor, keď tu sedíš a pritom vieš, že tu vôbec nie si...
Ako pekne kliká ten kurzor vo Worde za posledným slovom mojho rozpísaného veľdiela o psychoterore na pracovisku. Všimli ste si niekedy, ako ten kurzor bliká? Klik-pauza-klik. A stále v rovnakých presných časových intervaloch. No veru pekne, až tak pekne, že už to vôbec nie je pekné. Musím priznať, že ma ten kurzor náramne znervóznuje. A on len kliká a kliká. A vždy tak arogantne presne, akoby vedel, že ma tým privádza na hranicu šialenstva, že vo mne začína pomaly vrieť krv. Najradšej by som ho celého skrz na skrz vymazal , keby sa to dalo. Sprostý kurzor! A je naozaj sprostý, lebo keby nebol, tak by určite celý život iba neblikal. A aj to nevie inak, len tak stereotypne a nudne. Klik --klik -- klik.... Presne tak isto tikali aj obrovské hodiny na stene do predminulého týždňa , keď som to už viac nevydržal počúvať a vytiahol som z nich baterky. A nebolo to také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tie hodiny akoby dopredu vedeli, že ich budem chciet vypnúť a tak si spokojne viseli na najvyšom možnom bode steny , na ktorý by som ja nedokázal dosiahnuť ani keby som bol ešte vyšší než som. Keď sme ich pred troma rokmi s otcom vešali, doniesol nám otcov priateľ Ďadlík rebrík, ktorý sme hneď potom aj vrátili, keď už viseli všetky veci, ktoré v takom byte majú visieť. Ak som sa teda chcel dostať až hore k tým prekliatym hodinám, neostalo mi nič iné než vymyslieť nejaký poriadny artistický kúsok. A tak som aj urobil. Zobral som si menšiu skriňku, na ňu som položil menšiu stoličku a na ňu som ešte položil barovú stoličku. Keď som sa na to z dola potom pozrel, nevyzeralo to teda velmi stabilne, ale aspoň sa to zdalo byť dosť vysoko na to, aby som sa raz a navždy popasoval s tikajúcimi hodinami. Chvíľku som síce váhal, ale nakoniec som nabral odvahu a spravil prvý krok k pokoreniu tej hory nábytku. Prvý stupeň mójho výstupu bol jednoduchý, vystúpil som na spodnú skrinku. Keď som sa presvedčil , že spodná skrinka unesie moju váhu, stúpal som ďalej už odvážnejšie. Po celý čas som sa rukami opieral o policu na knižky, ktorá je umiestnená hneď pod hodinami. Keď som vyliezol aj na stoličku, bol som už presvedčený, že to zvládnem, aj keď sa musím priznať, že som predsa len na chvíľku zaváhal. Ale v tom sa znovu akoby ešte hlasnejšie ozval tikot hodin a už nebolo čo riešiť.
Musím sa raz a navždy popasovať s tým netvorom, rušiteľom môjho nočného pokoja!
A tak som sa rukami oprel o regál a skúsil som vyliezť až na samý vrchol. Vďaka mojím skvelým artistickým schopnostiam a vrodenému opičiemu inštinktu ( Už od mala som liezol stále a na všetko a to mi ostalo aj v dospelosti J) sa mi to nakoniec predsa len podarilo. Spokojne som si teda vydýchol a upriamil pohľad na tie veľké tikajúce hodiny. Takto z blízka sa mi zdali ešte o čosi väčšie než zdola, ale strach z nich som určite nedostal. Dal som ich dole z klinca, na ktorom viseli a vybral som z nich baterky. Hneď, ako som to spravil, sa po celej izbe rozlialo ticho tichšie ako ticho vo mne a to mi bola tá najkrajšia odmena. Konečne spokojne som sa pousmial a vrátil teraz už sympaticky pôsobiace hodiny na svoje miesto. Takto spokojný som sa vybral dole po hore nábytku. Zrejme posilnený predchádzajúcimi úspechmi som šiel dole oveľa odvážnejší a o to menej opatrnejšie než smerom hore. Už som bol na druhej stoličke. V tom sa ale moj hrad z kariet nejako celý a na všetky strany rozhúpal. Spodná stolička sa vyšmykla a celé to popadalo na zem. Bola to úplna nábytková lavína. Ja som sa ešte stihol chytiť police s knihami a ľavou nohou dostúpiť na jednu poličku. Tá ale pod mojou váhou okamžite praskla a ja som letel tiež dole, rovno na tú kopu nábytku. Keď som dopadol, tak prvé čo mi napadlo, bolo:
,,No pekne a kto ťa teraz pozbiera, ty jeden šimpanz? ,,
Na štastie som zistil, že je všetko tam kde má byť. Nohy tam kde nohy, a ruky tam kde ruky bývaju. Iba lokeť na ruke som mal rozbitý a zadok ma riadne pobolieval. Niet sa čo čudovať, veď ten si to odniesol najviac, rovno na naň som totiž padol.
Odvtedy je v mojom byte absolútny pokoj, len občas neviem koľko je hodín.

Ešte na chvíľu nechávam spočinúť zrak na neúnavne blikajúcom kurzore. Zdá sa, že dnes už asi nič rozumné nenapíšem. Ešte chviľu sedím pri písacom stole a pozerám sa na veľké hodiny na stene. Ukazujú čas 1:12 . Pri pohľade na tie hodiny pociťujem akýsi zvláštny pokoj. V hlave mi popritom neprestáva znieť tá záhadna melódia. Pohľad na veľké hodiny ma však natoľko unavil, že ju sotva vnímam. Teraz ju počujem už len tak vzdialene, potichu, akoby zvuk ozývajúci sa tlmene z vedlajšej miesnosti. Zvukový podmaz mojích neprestajne pendlujúcich myšlienok.
Keby som len mohol....
Keby len som mohol vypnúť seba tak isto ako tie hodiny, keby som len mohol zastaviť čas. Alebo ho možno aj vrátiť. Jednoducho ho pretočiť tak, ako sa dajú pretočiť staré hodiny. Asi by som ho pretočil na začiatok. Nie na úplny začiatok, ale na začiatok tohoto príbehu. Bolo to pred dvoma rokmi, plus-mínus, už si ani presne nepamätám. Iba viem, že to bolo už dávno, alebo aspoň si to tak prajem, aby to bolo dávno. Aby som si mohol povedať, bol si mladý a naivný, dnes už by sa ti to nestalo.
Lenže, až tak dávno to vôbec nebolo a ja viem, že dnes by sa to udialo rovnako ako sa to stalo vtedy. Možno by sa to nestalo tak naraz, ale skôr či neskôr by som do toho spadol.
Ja som proste taký. Moc a peniaze, tie malí na mňa vždy zvlážtny vplyv. Je smiešne, keď ľudia občas hovoria, že šťastie sa peniazmi nedá kúpiť. Na to mám len jedinú odpoveď. Možno si šťastie nekúpim, ale budem radšej nešťastný vo svojom novom sedminovom bavoráku, než v nejakom starom polorozpadnutom črepe. A o tom to celé je priateľia. V mojom svete sa dá peniazmi všetko kúpiť. A čo sa nedá kúpiť peniazmi, to sa dá kúpiť s viacej peniazmi. Love je skrátka zákon.
Tak o tomto som bol presvedčený dlhých 23 rokov.
Až do chvíle, kedy by som najmenej čakal, že tento názor zmením. Zhodou okolností, alebo aj nie, to bolo práve v období, keď som mal peňazi toľko, že som ani nevedel ako ich všetky minúť.
Späť však na ten posratý začiatok.
Bol ten môj začiatok, začiatok mojho vlastného konca? To neviem, kedže som ešte stále tu. Ale každý začiatok svojím spôsobom býva aj začiatkom akéhosi konca. Keby sa nič nezačínalo, nemalo by sa čo končiť.
A vôbec...aký koniec do riti? Až tak zle sa vôbec nemám.
A mám sa ja vôbec zle?
Mám skvelé auto, perfektný podkrovný byt a už ani tie hodiny sa mi neserú do života, už viac nerušia mojé nočné seansy.
Mám aj prácu, ehm vlastne prácu...
Každopadne zarábam, viac než potrebujem, viac než viem minúť. A to je asi tiež dobre.
Mám lásku?
Mám, pravdaže mám. Mám veľa lásky, vždy, keď chcem si ju môžem za 80 euro kúpiť na Gürteli. Môžem si ju kupovať denne, kupovať ju na tony. Jediný problém s láskou je ten, že sa nedá uskladniť. Keby niekdo prišiel na spôsob ako sa to dá, stal by sa z neho asi najbohatší človek na svete a ja by som už nemusel chodiť na Gürtel vždy keď dostanem chuť na trochu lásky.
Nie, že by mi aj takto niečo chýbalo. Ja sa nesťažujem, ja len konštatujem, priatelia.

Takže vlastne, mám sa asi dobre. Viem, že si to aj vy teraz už myslíte. To je však váš problém.
Lenže, keď mi je tak dobre, prečo potom neviem v noci ako celý normálny svet spať?
Prečo mám radšej noci než dni a prečo mi je jedno, či sa vôbec dožijem zajtrajšieho rána?
Možno je to tým, že v noci sa nemusím pozerať na tie ustráchane, usmrkané , niekedy pohrdave výrazy tých takzvaných slušných ľudí. Z takých núl a sráčov mi je na grc. Celý život si hnijú vo svojich myšacích dierach, žijú od výplaty do výplaty, vychovávaju deti podľa vlastných moralnych zásad, tak, aby sa raz z tých deti mohli stať rovnako tak správne myši ako su oni. A keď sa niekdo rozhodne vystúpiť z davu, zmeniť vlastný osud, tak jediné, čo vedia je šepkať si poza chrbát a ukazovať prstami na neho, ako keby on bol ten chudáčik a nie oni. Samozrejme, to všetko veľmi diskrétne a vo všetkej počesnosti.
Možno však moja záľuba v nociach pramení z toho, že v noci nie je vidno tiene , moje tiene, ktoré ma už tak dlho prenasledujú. V živote som pred nikým a ničím neutekal, ale keby som mohol, tak pred nimi by som utiekol aj na samý koniec sveta. A najhoršie je, keď utekáš pred svojím tieňom. Horšie od toho je už len, keď ťa ten vlastný tieň skutočne doženie. Keď ťa lapí za šiju a ty mu ani nemôžeš jednu poriadnu pridrbať.
To všetko by mohlo byť vysvetlenie toho, prečo mám radšej noci než dni. Lenže nie je. Ja sa totiž tieňov vôbec nebojím a inak, než by ste to možno očakávali, ja len čakám a rátam dni, než ma už konečne lapia. Rovnako tak ma nezaujímajú pohŕdavé výrazy a falošné tváre. Nezaujíma ma ani strach, ktorý cítia iní. Záleži mi len na tom, aby som ja rovnaký strach nikdy nepocítil. Keby som ho cítil, pravdepodobne by som sa vám s tým už nemohol zdôveriť.
Takže začiatok to každopádne bol, ale kým som tu, o konci nemôže byť ani zmienka. Ale o tom všetkom vám rozpoviem inokedy, myšiatka moje.
Možno.
Ak ma dovtedy nedobehnú moje tiene, alebo guľka do hlavy.

Ako tak píšem tieto riadky, začína na mňa doliehať únava. Hodiny stále ukazujú 1:12. Pozriem sa z okna a pomyslím si:

,, Nikdy by som nepovedal, že sa raz dočkám svitania o 1:12 po polnoci,,

Už radšej vypnem počitač a pôjdem si lahnúť. O pár hodín aj tak vstávam do ,, práce,, . Kurzor neprestáva iritantne blikať, v hlave mi ešte stále znie rovnaká melódia a ja za sebou zanechávam ďalšiu bezsennú noc plnú sentimentu a nočných pičovín.