Kapitola III - ZOPÁR SPÁLENYCH MOSTOV

Po chvilke jazdy odbočil Potkan na výpadovku na diaľnicu. Ranná zápcha nás dosť zbrzdila.  Naozaj neznášam vypätú dopravnú situáciu vo Viedni. V čase najväčšej dopravnej špičky trvá celú večnosť, dostať sa  cez ňu. A Murphyho zákon v takýchto situáciach funguje presnejšie než atómove hodiny od Googlu, čím viac má človek naponáhlo, tým väčšia zápcha. V takejto situácií sa ako racionálne riešenie núka využitie mestskej hromadnej dopravy. Električky, autobusi, rýchlovlaky, a metro vytváraju spolu dokonálu dopravnú chobotnicu, ktorej chápadla vrúcne objímaju  celé mesto.  Táto megalománska chobotnica tratí a koľají vám umožní presun z ľubovolného bodu A do ľubovolného bodu B v podstate vždy a všade, len za pár minút.  Komperatívne prednosti  využitia verejnej dopravy sa mi  akosi vždy zjavujú pred očani práve vtedy, keď sedím v rannej zápche a celý nervózny buším na  klaksón.  

Viete si však mňa predstáviť ako idem ráno poberať  výpalne na električke?  Dobrý deň jeden cestovný lístok, zľavnený pre debilov. Dobrý fór.  Veď kto to kedy  videl , aby  sa  taký pán mafián rozvážal  električkou? To je rovnaké, ako keby ste došli do ZOO a do klietky na opice by zavreli vás. Tie opice s tými červenými riťami by sa potom chodili na vás pozerať, fotili by si vás a hádzali vám banány do klietky.

A tak to je aj s tou verejnou dopravou.  Len opice ňou chodia.

My ľudia z vyšej sociálnej vrstvy sa vozíme výhradne na medveďoch, bavorákoch a podobných blískajucich sa zázrakoch  autobomilového priemyslu. To je proste život, keď na to máš vozíš sa na nadupaných štvorkolesových monštrách, keď nie cvakáš si lístok. Buď si krotiteľ v cirkuse Život, alebo si opica ktorá v ňom vystupuje, nie  je nič medzi.

Keď už sme pri tých opiciach, nejako mi vyhladlo.

Ošúpem  si banán čo ho mám v bunde schovaný. Otváram okno a vyhadzujem šupku von oknom, dúfam, že trafím  to auto za nami a šupka sa mu prilepí priamo na predné sklo. Nie som však Jordan a šupka končí pod jeho kolesami. Škoda.  Zapíjam banán energetickým nápojom a pozorujem ako Potkan znásilňuje po dialnici svojho Fiata.  Túrujeme  po dialni len  160kou, ale mám pocit, akoby sa to malé auto malo čo chvíľa rozpadnúť.Ach Bože, nech sa len  kľudne rozpadne, aspoň poobede nebudem musieť ísť na nákup a ubratovať ten bordel doma.  A ak Bože budeš  taký milostivý a usekne nám to obom hlavy, daj nech nech sa Potkanova hlava usekne aspoň o pár milisekund skôr, nech sa ešte naposledy zasmejem.

                                                                                                                                                                                       

Asi po hodine cesty, ktorá mi pri zapáchajúcom Potkanovi pripadala dlhšia než tretie opakovanie 721 časti seriálu ,,Tak ide čas,,  opúšťame konečne  perfektnu uhľadenú rakúsku diaľnicu. Za celý ten čas som s Potkanom neprehovoril  ani slovo.  Dokonca ma už  akosi aj omrzelo  vŕtať stále do neho. Už sme skoro na mieste a  obaja  premýšľame nad tým čo nás čaká. Dnes sme dostali naozaj delikátnu úlohu.  Ja sa síce na ňu moc neteším a beriem ju len ako nutné opatrenie v rámci zachovania pravidiel systému zvaného podsvetie, na Potkanovi by však aj slepec zbadal, že sa nevie dočkať kedy si konečne znovu umaže prsty a trochu prevetrá svoju lásku, 20 centimetrovú kudlu, familiárne zvanú Irina.  Potkan ju tak volal, podľa svojej matky, ktorá sa síce volala inak, ale umelecké meno Irina sa ku kurve hodilo predsa len lepšie než tvrdé socialistické Bohdana.     

Dnes s Potkanom ideme navštíviť jedného miestneho feťáčika, vo Viedenskej opojnej stoke známu adresu, prezívaneho Ibronka, kvôli jeho dlhým plavým vlasom, ktoré mu padali až cez ramena . Ako aj každá iná karikatúra s ihličkou v jednej ruke a škrtidlom v druhej, mal aj tento zmrd, ktorý už dávno  viac pripomínal grotesknú karikatúru človeka než ľudskú bytosť svôj príbeh. Ibronka pochádzal zo slušnej rodiny, jeho obaja rodičia pracovali na nejakom miestnom úrade. Ibronkovi v detsvte ani puberte  v podstate nič nechýbalo, v  škole sa mu celkom slušne darilo, mal dobré našľapnuté na slušnú kariéru poctivej kancelárskej myši a baby na neho leteli kvôli jeho veľkým modrým očiam a dlhým plavým vlasom, ktorými im tak trochu pripomínal nesmertelného  Kurta Cobaina.

Ako to však býva, keď má človek všetko a nič mu nechýba, dobehne ho časom nuda a on začne vymýšľať spôsob ako zvrhnúť nastolenú duševnú rovnováhu. V duši sa udeje nečakany prevrtat a  čisté svetlé myšlienky  padnú  za obeť akejsi novej,  o veľa menej svetlej  budúcnosti.   A tak Ibronka začal experimentovať s trávou. Začal sa  stretávať s ľudmi, ktorí uctievali rovnaké zelené božstvo ako on.  Tráva mu dala niečo čo v skutočnosti nikdy nemal, priateľov, ktorý za nim pôjdu aj do hrobu - doslova. Pocit zeleného bratsva ho naplnil až po samý vrch jeho deravej duše a on ľahko uveril tomuto klamstvu. Čím viac trávy a alkoholu Ibronka do tej  nádoby z vrchu nalieval, tým viac zdráveho mentálneho sklopu a záchytnych bodov s realitou  jej deravým dnom vytekalo.  Spolu so svojími novými kumpánmi celé hodiny, dni a neskôr týždne vysedávali pri pivku, vodke a jointe, aby viedli nekonečné rozhovori o temách, ktoré vlastne žiadnu tému nemali.  Pri takom množstve bezcieľnych rozhovorov už akosi neostával čas na školu a učenie. Ibronkine známky sa rapídne zhoršovali, čo sa prejavilo aj na stúpajúcom počte hádok doma s rodičmi.  Ibronka začal  čoraz častejšie uprednosnovať zelené opijáše pred školou. Už bol takmer viac poza školu než v nej.   Netrvalo dlho a akcia  zákonite vyvolala reakciu. Ibronku zo školy pre priveľký počet neospravedlnených hodín vyhodili. Doma sa už s rodičmi nevedel viac normálne porozprávať, kedže poväčine času bol buď na mól rozbitý, alebo vďaka tráve v nejakom svojom paralélnom vesmíre, kde sa všetko javilo byť v dokonalom kľude.  Kedže tráva a alkohol neboli zadarmo a rodičovsá studňa na peniaze pre Ibronku na dobro vyschla, skúšal si nájsť aj nejakú prácu. Vždy šlo o manuálne,  poväčšinou priam až podradné práce. Ale  ani v tých sa nikdy dlho neohrial. Vždy ho po pár týždňoch vyhodili, alebo z roboty odišiel sám.  Možnosť ustavičného vysedávania pri tráve a alkohole vždy prevážila nad možnosťou usporiadania si vlastného života.  Po čase sa Ibronka trávi nasítil a tak začal skúšať tvrdšie drogy. Čím tvrdšie drogy skúšal, tým viac  chemického svinstva si jeho prefetované telo pýtalo.  Mierumilovné zelené božstvo odfúklo ničivé biele tornádo – Kokaín. Od kokaínu bol potom už len krôčik k Heroínu.  Kedže výdavky na drogovú cirkev závratne stúpali, kradol Ibronka doma rodičom peniaze, predával najprv svoje veci ako napríklad mp3 prehrávač či na Vianoce darovaný play station.  Neskôr vynášal z domu mamine šperky,  otcove hodinky.  Keď raz predal televízor,  pretiekol pohár rodičovskej trpezlivosti a tí ho vyrazili na ulicu. Už nebolo cesty späť. Od smrti ho delilo už len niekoľko pichov ihlou a ešte zopár spálenych mostov, ktoré musel na dobro  zanechať za sebou. Keď tých pár krokov konečne zvládol,  dobehla  ho smrť. Ibronka dokráčal až na samý koniec svoje bezmyselnej cesty a dnes budie musieť zomrieť.

Potkanov Fiat  vchádza do malej chatkovej osady Gaweinstal. Potkan preraďaju z piatej do tretej rýchlosti a pomaly sa vezieme po dlhej, opustenej ulici. Z oboch strán ulicu lemujú malé tehlové domčeki s pekne upravenými predzachradkami. Je vidieť, že si majitelia domov dali záležať na estetickom dojme.  Gaweinstal leží asi 50 kilometrov od Viedne a je obľúbenou destináciou zámožnejších Viedenčanov. V okolí Gaweinstalu sa rozprestierá dubový les a asi 5 km odtialto je nachádza obľúbena vodná nádrž Möln,  kam sa chatkári v lete často chodiavajú kúpavať.  Ľudia sem chodia radi nabrať  novú  energiu, zresetovať svoje duševné hardisky, zabudnúť na otravného šéfa a na smrad veľkomesta. Cez víkend tu vždy býva plno ľudí, ale dnes je štvrtok a až na pár výnimiek, starších dôchodcov, pôsobi Gaweinstal ako staré talianske komédie. Nudno a prázdno.

Čierne auto zastavuje na krajnici cesty. Dvaja muži, vystupujú bez slova z auta, ten väčší otvára kufor a podáva z neho niečo tomu menšiemu. V uvodzovkách menšiemu, pretože obidvaja muži majú silné, svalnaté postavy.  Dvaja muži mĺčky kráčaju  k dolnému koncu ulice. Po minúte chôdze zastavajú, sú na mieste.

,,Tak ako to chceš spraviť?“ pýta sa väčší.

„Ty pôjdeš z predu. Ja obídem dom a počkám si tam na toho smrada, v prípade, že by chcel utiecť zo zadu“.

„Si si istý, že je tam sám? “

„A odkiaľ to má do riti vedieť?  A nie je to  vlastne jedno? Jeden, dvaja.... aj tak je to všetko dobytok na odstrel“

Väčšieho muža s dlhými neumitými vlasmi táto odpoveď zjavne uspokojila.  Kútikom pier sa po prvý krát za dnešok pousmial.  Jemu bolo jedno, čím viac krvy, tým lepšie. Len ja som akosi neveril tomu čo hovorím.  Dúfam, že sa tam bude sám. Pomyslel som si pre seba.  

V najvätšej tichosti sa snažím preskočiť drevený, na zeleno namaľovaný plot na zadnej strane malého tehlového domu. Pri zoskoku sa mi samozrejme podarí pošľapať nejaké kvety , ešte len pomaly vykúkajúce z pôdy,  budiace sa z chladného zimného spánku do prekvapivo mrazivej jari.  Také typické pre mňa. Pred menom by som mal hrdo nosiť prefix Demoliton-man a vo vrecku vizitky Barbar Ničiteľ s.r.o – záhradny architekt.   Pri tejto myšlienke sa neudržím a začnem sa drhnúť hlbokým, tlmeným smiechom. Zvláštny zmysel pre humor, už toľko krát som to počul. Ak sa vám priatelia môj unikátny nekonvenčný humor nepozdáva,  pálte láskavo do najbližšej konvenčnej rite, koho to zaujíma.

Škoda však tých kvetov.  Nemôžu za to, že ich práve sem niekdo posadil, ani za moju neohrabanosť. Za nič nemôžu a predsa sú namiesto jemného zobudenia teplými jarnými slnečnými lúčmi, rozšľapané uprostred mrazivého apríloveho chladu. A to ani trocha jemným spôsobom.

Paralelu so životom si domyslíte snáď aj sami.

Z vrecka vyťahujem cigu a pripaľujem si.  Zľahka si z nej poťahujem, zatiaľ čo s basebalkou v ruke čakám na spasenie,  na grúzinskeho Godota, a na jedného blonďatého debilka.  

Čo máš vlastne s tými buzerantskými kvetinami Šimon?  Si už ozaj prepnutý? Moje vnútro sa cíti byť atakované prívalom ezoterických kvetnatých myšlienok. 

Samé sračky. Si snáď nejaký priteplený greanpeasák s obrázkom pandi v jednej ruke a  zmluvou na darovanie finančného obnosu v druhej?  Nervozita a nedočkavosť vo mne miešajú karty.

Prijebaný feťák, bolo mu toto treba? Prečo sa ľudia  pred tým než spravia nejakú blbosť nepokúsia aspoň občas  používať hlavu? Svet by bol jednoduchší.

To myslíš vážne?  Ty sa pýtaš? Pán racionálne zmýšľanie, ozíva sa môj vnútorny oponent.

Kedy si naposledy použil rozum namiesto svalov? 

Čo sa o mňa obtieraš, pomyslím si.  O mňa tu predsa vôbec nejde.

Skurvený Ibronka.  Jeho sprostá blonďaťa hlava, jeho problém.

Nebyť jeho narkomanskej závislosti prevažujúcej akékoľvek racionálne myšlienkové pochody a dlhých lopkárskych prstov, tak tu dnes vôbec nemusím  byť. V tejto zime, v tejto riti sveta trčať a čakať či Ibronkinu prefetovanú hlavu vôbec napadne, že má vzadu na dome okna. 

Ibronka by sa aj dnes mohol opäť nádherne spustiť, napichať si žilu nejakým lacným sajrajtom z dovozu a slintať nad čokoládovym trpaslíkom brodiacím sa na gigantickom vibrátore po mliečnej dráhe nejakého neznámeho slnka. A všetci by sme žili šťastne na veky vekov,  až kým by nakoniec neprišiel princ na bielom koni a nepojebal Snehulienku v nejakej vizuálne ladnej pornografickej scénke.  Sedem trpaslíkov schovaných vo vedľajšej izbe by si zatiaľ honilo pri sledovaní tejto romantiky cez kľúčovu dierku na dverách.  Klapka. Koniec. Oscar za najlepšiu réžiu  a dejové stvárnenie, zatlieskam si v duchu.

Nebyť Ibronkynich  dlhých lopkárskych prstov možno by som ešte stále preťahoval tú chrumkavú čokoládku z mojho sna. Prísaham, že mu tie prsty dnes zato dolámem. Mohol som dnes robiť hocičo, ale ja  namiesto toho stojím pod oknom nejáho blbca, zatiaľ čo sa mi nepríjemny mráz ostro zaríva hlboko pod kožu.

Možno by som si bol býval  zobral voľný deň, vybehol si sadnúť niekam do mesta očumovať mladé mäsko a sexy mamičky s detskými kočíkmi,  hádzať po ních opĺzle prasácke komplimenty. Alebo by som si šiel zaboxovať k Tiborovi, pocvičiť bicáky, proste hocičo.

Alebo by som sa prekonal a prekvapil rodičov neočakávanou návštevou, pozval ich na obed do tej loveckej reštaurácie, ktorú má otec tak rád. Robia tam skvelý guláš z čerstvého srnčieho mäsa a vynikajúce jelenie ragú.

Čo si to  zasa nahováraš Šimon? Myslíš, že by ťa po tom všetkom chceli vôbec vidieť, počuť? 

Hlavou mi prebehnú otcové tvrdé, prezieravé slová, ktorými ma pri našom poslednom stretnutí  počastoval. Chrbtom mi  okamžite prejde mrazivý pocit úzkosti.  O pár stupňov mrazivejší než  mínusova teplota, ktorú ukazuje teplomer zavesený  na tehličkami vykladanej stene.

Moji drahí rodičia.  Dobrí, pracovití  ľudia,  celý život drúci ako dobytok, s pevným a nado všetko nemenným rebríčkom morálnych hodnôt. Rebríčkom v ktorom sú veci čierne, alebo biele, nikdy však nie sivé. Rebríčkom do ktorého ja zapadám asi tak ako vlk medzi stádo oviec.

Títo jednoduchí ľuia  pracujúci približne 50 hodín týždenne s veľkolepou vyhliadkou dôchodku  v hodnote pár poondiatych stoviek euro,  sa z nejakého pre mňa nepochopiteľného dôvodu, na svôj život pozerajú ako na triumfálny pochod existenciou, zatiaľ čo vo mne vidia iba sklamanie.  Vo mne, v človeku ktorý v svojich necelých 25 rokoch dosiahol viac než všetky predchádzajúce pokolenia tejto bezvýznamnej rodiny. Ale čo je vlastne luxuzný podkrovný byt, nadupaný šporťák a tučné bankové konto v porovnaní s univerzitným titulom,  stereotypnou monogamiou,  či tvrdým sociálnym istotám?  Pre mojich rodičov zrejme absolútne nič.

Paradox najvyšieho stupňa. Ak grécky filozóf Filétos zomrel kvôli neschopnosti vyriešenia Epimenidovho paradoxu, tak tu by zrejme musel rovno napochodovať so samopalom v ruke do najbližšej detskej škôlky.  

Práve títo milujúci, odpúšťajúci, Bohu blízky kresťania bez mihnutia oka neváhali odsúdiť  vagabunda, nepodarka, priam stelesnené zlo,  zhodou okolnosti vlastého syna, vlastnú krv. Proces je rýchly. Rozsudok až bolestivo jednosmerný,  bez možnosti odvolania. Verejne ukrižovať Satana, pribiť mu na kríž nadpis hamba celej rodiny. 

Nie, tvoj otec by s tebou nešiel na srnčý guláč, vyrazil by s tebou dvere ešte skôr než by si len stihol povedať ,,ahoj otec“.

Ale zato mama.... Mojú milovanú mamičku by  moja prítomnosť zavše potešila, možno by  sa aj rozplakala od radosti, že ma opäť vidí. Celého by ma vybozkávala a vyobjímala,  tak ako to iba matka vie. Nasledovalo by pár príliš krátkych minút hry ,,tvárme sa, že nepoznáme predsudky“. No a  nakoniec by sa ma pokúsila sto krát prežutými vetami a prehnane starostlivou materinskou láskou obrátiť na lepšie chodníčky. Po chvíľy by sa však znovu rozplakala, lebo by si všimla, že jej moralizovaniu nevenujem žiadnu pozornosť a ja by som znovu odišiel preč. Samozrejme by som nezabudol demonštratívne tresknúť dverami,  tak aby aj susedia z toho niečo mali .

Fakt dobré, že dnes nemám  voľno, kto vie akoby to nakoniec dopadlo.

 Z hlbokého zamyslenia ma zrazu vytrhne prenikavý, srdcervúci krik v dome. Odhodím cigaretu a rýchlo obehnem malý domček. O pár sekúnd stojím pred masívnymi vchodovými dverami. Dvere sú kúsok pootvorené. Urobím ešte dva-tri dlhé kroky a vhupnem do sporo zariadenej predsiene. Rýchlo zatváram dvere, aby náhodou niekdo vonku nepočul čo sa tu deje. Z izby predo mnou sa ozíva hlučný rachot a uplakane kvílive volanie o pomoc.

,,Prosím nie...  Prosím nebi ma. Pre Boha....nieee.... aaaaaaa.....“

Pootvorím dvere do obývačky. Miestnosť je slabo osvetlená tlmeným svetlom jedinej svietiacej žiarovky na zaprášenom lustri a chabými slnečnými paprskami, ktoré ledva prenikajú popod zatiahnuté rolety. Všade sa váľaju rozhádzane veci  po špinavom koberci.  Okamžite spozorujem injekčnú striekačku položenú na starom drevenom stolíku. Je plná, ešte nepoužitá.

Uprostred izby stojí Potkan.  V šere miestnosti  takmer  vôbec nevidno jeho zarastenú tvár a veľké čierne oči.

Pod jeho nohami leží krvavý Ibronka, márne volajúci o pomoc. Snaží sa schúliť do klbka, aby tak svojmu telu poskytol aspoň akú takú ochranu pred Potkanovými besnými kopancami. Ibronkina tvár je celá od krvi z čo usudzujem, že sa mu pár tvrdých  kopancov ušlo priamo do hlavy.

Pár slov na úvod a potom už len ticho

Keď tak premýšľam nad tým, aký by mal byť úvodný príspevok do tohto blogu, napadá mi jediné... Každý normálny príbeh ( a tento blog by mal byť príbeh o jednom chalanovi a jeho snoch a túžbach) by sa mal začínať... no kde inde, než na začiatku. V predchádzajucej vete by možno bolo vhodné zvýrazniť slovo normálny. Ale kedže v mojom príbehu je len veľmi málo veci normálnych, bolo by ,,nenormálne´´ začínať tento príbeh ako normálny. A preto ho začnem od konca. Prvé roky mojho života aj tak nie sú tak zaujímavé a neudialo sa toho až tak veľa spomenutia hodného. Ak si však na nejaké zaujímavosti predsa len spomeniem, sľubujem, že sa k nim neskôr vrátim.

Ešte skôr než začnem, by však bolo vhodné zodpovedať otázku, prečo tento blog vzniká a čo to vlastne bude za príbeh, koho bude ten príbeh?
Odpoveď je jednoduchá, bude to môj príbeh. Môj a všetkých tých ľudí, ktorí do mojho života patria. Skrátka tento príbeh som nenapísal ja, ale písali ho všetci tí ľudia, ktorí nejakým spôsobom ovplyvnili môj život, moje rozhodnutia. A všetci oni patria do tohto príbehu, bez každého jedného by ten príbeh bol iný.... ja by som bol iný.
Ako ste si už možno všimli, prvú otázku, týkajúcu sa dôvodu, prečo tento blog vzniká a prečo som sa práve teraz rozhodol podeliť sa so svetom o môj príbeh, som zámerne preskočil. Ale sľubujem, že sa k tomu ešte vrátim a že vám časom všetko vysvetlím. Samozrejme viem, že keď sa niekto rozhodne napísať memoáre, tak to býva väčšinou na jeseň života. Lenže , keby som tak dlho čakal, možno by ste sa nikdy nedočkali a ak aj áno, pravdepodobne by som už zabudol na všetky tie dôležité maličkosti, bez ktorých príbeh stráca dušu a už to nie je potom príbeh, ale biografia. Toľko na úvod.

PS: V tomto príbehu budú vystupovať rôzne osoby, ktoré vystupovali aj na pódiu môjho života. Niektoré z nich mali pozitívnu rolu, ale ako v každom príbehu, tak aj tento musí mať aj svojich záporných hrdinov. Predpokládam, že nie všetci z nich by boli radi, keby sa ich meno objavilo na tomto blogu. Práve preto sa osoby v Mojich tieňoch nebudú volať rovnako ako v reálnom svete, ale budem ich volať napríklad podľa mien, o ktorých si myslím, že ich najlepšie vystihujú.

Kapitola I - NOČNÉ KRUHY

Sedím v tichu svojho bytu, svojho brlohu, na ulici Staudingergasse 5 vo Viedni.
Neúnosne ticho prerušuje len akási tichá melódia znejúca niekoľko posledných dní v mojej hlave. Nedokážem si konkrétne vybaviť, kde presne som ju prvý krát počul a ani prečo som si pred pár dňami znovu na ňu spomenul. Viem len to, že tá melódia má niečo spoločne s mojim detstvom. Možno to bola nejaká pieseň, jedna z tých, ktoré si naša suseda Oľga vždy tak rada pospevovala, keď ráno popíjala kávu na balkóne, alebo, keď poobede popíjala kávu na balkóne, alebo keď večer polievala kvety....a popíjala kávu na balkóne so susedou Ivankou. Suseda Oľga inak bývala sama na prízemi našej bytovky a balkón s veľkými mrežami proti vlúpaniu mala hneď vedľa vstupných dverí do bytovky. Pani Oľga bola postaršia dáma, ktoréj manžel zomrel ešte skôr než som sa ja narodil. Odvtedy už pani Oľga nikoho nemala a vačšinu svojho voľného času trávila vysedávanim na balkóne a sledovaním, kto, kedy, s kým prišiel, kdo odišiel, ktorá suseda si môže dovoliť novú kabelku, kto má nové auto a podobné. Večer sa potom vždy stretla s pani Ivankou, tlstou ženskou ktorá bývala jedno poschodie nad nami a všetky tieto novinky náležite okomentovali.
Z detstva si inak spomínam aj na to, že pani Ivanka mala vždy takú svojsku vôňu, niektorí by povedali, že smrdela. Vlastne to aj hovorili všetci. Ale keď som ja raz povedal, keď sme ju s mamou stretli na schodoch: ,,Mami to je tá teta, o ktoréj ste hovorili s oteckom, že strašne smrdí,, tak sa mama tvárila, že o ničom nevie a pani Ivanke sa veľmi ospravedlňovala s odôvodnením...ach tie deti, dokola si stále iba niečo vymýšľaju. Teta Ivanka sa na nás pozerala s povytiahnutým obočím ako taká vyoraná myš. Iba stále dokola opakovala:,,no toto...no toto..,,
Inak, keď sme potom prišli domov, dostal som od mami riadnu bitku varechou a keď neskôr otec prišiel z práce, tak aj od neho opaskom. A ja som stále nevedel pochopiť, prečo ma bijú a čo zlé som urobil. Tak či onak, odvtedy som už nikdy nepovedal žiadnej tlstej pani, že smrdí.
Ale vrátim sa k predvečerným balkónovým seansám Oľgy a Ivanky na balkóne, ktorý sme my deti volali výhladovňa, pretože odtiaľ stále niekto vykúkal. Keď sa tam tie dve stretli vždy okomentovali všetko a všetkých, ich klebetám neunikol ani jediný obyvateľ bytovky.
Tak trávila čas pani Oľga, na svojom balkóne, vo svojej vyhľadovni. Keď bolo pekné počasie bola tam vždy a asi aj do dnes by bola, keby sa raz nezadrhla kostičkou od ryby, ktorú ulovil manžel pani Ivanky. Mimochodom zadrhla sa na svojom balkóne.
Inak tú melódiu, ktorá mi tak ruší nočné ticho som mohol počuť aj v televízore, keď som bol malý, alebo som sa ju možno učil v škôlke spievať. Pamätám si, ako sa tety vychovávateľky snažili vždy niečo kreatívne pre nás deti vymýšlať. Raz to boli pesničky, raz sme robili darček pre mamu ku dňú matiek, raz sme zbierali listy do herbáru a raz sme dokonca nacvičovali vianočné predstavenie pre rodičov. A mne to všetko liezlo na nervy, ja by som sa radšej len vonku hral. V zime by som sa najradšej guľoval a staval snehuliaka, v lete by som hral futbal a v jeseň by som sa váľal v blate. Ale namiesto toho som musel spievať a nacvičovať nejaké stupídne vystúpenie. A ták sa mi nechcelo.
Tú melódiu mi možno spievala mama večer pred spaním.
Vlastne....Nie, nespievala.
Moja mama mi nikdy nespievala uspávanky a možno je to aj lepšie, pretože keby mi ich spievala, tak by som dnes možno vôbec nebol taký ,,normálny,, aký som. Moja mama má totižto neuveritelný talent skaziť svojím ,,škrekotom,, aj tú najkrajšiu pieseň. Proste, keď moja mama spieva tak sa myši utekajú do dier schovať, len aby to zavíjanie nemuseli počúvať. A tento Bohom daný talent som od mami zdedil aj ja. Aj keď .... mne sa môj spev osobne veľmi páči a páči sa mi dokonca sto krát viac ako keď spieva rádio. Len ostatní majú iný názor. Mala ho aj učiteľka hudobnej výchovy na základnej škole, keď mi zakázala spievať a do žiackej knižky napísala veľkú poznámku, pretože si myslela, že si z nej robím srandu. A mne ten môj spev pritom znel naozaj precítene melodický.

Práve som sa pozrel na hodinky. Je už pol štvrtej ráno a mne sa stále nechce spať. Už dlhší čas trpím nespavosťou a aj keď to na začiatku nebolo až tak zle, časom sa to stále viac a viac zhoržovalo a dnes spím naozaj len veľmi málo. Najskor som sa s tým síce pokúšal bojovať, ale neviedlo to k ničomu, len k tomu, že som sa celé noci iba otáčal z boka na bok a sám sebe sa pokúšal rozkázať ...Tak už konečne spi!
Keď som videl, že to k ničomu nevedie a keď už som aj všetky ostatné možnosti vyčerpal, rozhodol som sa tráviť svoje noci inak než prevracanim sa v posteli z boku na bok...produktívnejšie. Pokúšal som sa učiť, ale aj čítať knihy, upratovať, skúšal som cvičiť, prácoval som, prechádzal som sa po prázdnych uliciach nočnej Viedne, alebo som sa dokonca učil variť podľa kuchárky erotických jedál, ktorú som dostal od chalanov z futbalu pri príležitosti nasťahovania sa do nového bytu. Postupne som si tak zvykol na svôj nočný život a niekedy som sa už aj počas dňa tešil na svoje nočné výlety do seba. Už som si to nevedel inak ani predstaviť. Boli však aj také noci, keď som sa absolútne na nič nemohol sústrediť, keď som myšlienkami plával po izbe a topil sa v tichu noci. Presne taká je aj tá dnešná noc. Chcel som pôvodne písať seminárku do školy. Ale potom sa zrazu niečo otvorilo a ja som tam spadol. Skrátka ja, keď tu teraz sedím a píšem tieto riadky, vôbec nie som tu, ale som tam. Kde tam? No tam.... uprostred mňa a mňa. Zvláštny je ten medzipriestor, keď tu sedíš a pritom vieš, že tu vôbec nie si...
Ako pekne kliká ten kurzor vo Worde za posledným slovom mojho rozpísaného veľdiela o psychoterore na pracovisku. Všimli ste si niekedy, ako ten kurzor bliká? Klik-pauza-klik. A stále v rovnakých presných časových intervaloch. No veru pekne, až tak pekne, že už to vôbec nie je pekné. Musím priznať, že ma ten kurzor náramne znervóznuje. A on len kliká a kliká. A vždy tak arogantne presne, akoby vedel, že ma tým privádza na hranicu šialenstva, že vo mne začína pomaly vrieť krv. Najradšej by som ho celého skrz na skrz vymazal , keby sa to dalo. Sprostý kurzor! A je naozaj sprostý, lebo keby nebol, tak by určite celý život iba neblikal. A aj to nevie inak, len tak stereotypne a nudne. Klik --klik -- klik.... Presne tak isto tikali aj obrovské hodiny na stene do predminulého týždňa , keď som to už viac nevydržal počúvať a vytiahol som z nich baterky. A nebolo to také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tie hodiny akoby dopredu vedeli, že ich budem chciet vypnúť a tak si spokojne viseli na najvyšom možnom bode steny , na ktorý by som ja nedokázal dosiahnuť ani keby som bol ešte vyšší než som. Keď sme ich pred troma rokmi s otcom vešali, doniesol nám otcov priateľ Ďadlík rebrík, ktorý sme hneď potom aj vrátili, keď už viseli všetky veci, ktoré v takom byte majú visieť. Ak som sa teda chcel dostať až hore k tým prekliatym hodinám, neostalo mi nič iné než vymyslieť nejaký poriadny artistický kúsok. A tak som aj urobil. Zobral som si menšiu skriňku, na ňu som položil menšiu stoličku a na ňu som ešte položil barovú stoličku. Keď som sa na to z dola potom pozrel, nevyzeralo to teda velmi stabilne, ale aspoň sa to zdalo byť dosť vysoko na to, aby som sa raz a navždy popasoval s tikajúcimi hodinami. Chvíľku som síce váhal, ale nakoniec som nabral odvahu a spravil prvý krok k pokoreniu tej hory nábytku. Prvý stupeň mójho výstupu bol jednoduchý, vystúpil som na spodnú skrinku. Keď som sa presvedčil , že spodná skrinka unesie moju váhu, stúpal som ďalej už odvážnejšie. Po celý čas som sa rukami opieral o policu na knižky, ktorá je umiestnená hneď pod hodinami. Keď som vyliezol aj na stoličku, bol som už presvedčený, že to zvládnem, aj keď sa musím priznať, že som predsa len na chvíľku zaváhal. Ale v tom sa znovu akoby ešte hlasnejšie ozval tikot hodin a už nebolo čo riešiť.
Musím sa raz a navždy popasovať s tým netvorom, rušiteľom môjho nočného pokoja!
A tak som sa rukami oprel o regál a skúsil som vyliezť až na samý vrchol. Vďaka mojím skvelým artistickým schopnostiam a vrodenému opičiemu inštinktu ( Už od mala som liezol stále a na všetko a to mi ostalo aj v dospelosti J) sa mi to nakoniec predsa len podarilo. Spokojne som si teda vydýchol a upriamil pohľad na tie veľké tikajúce hodiny. Takto z blízka sa mi zdali ešte o čosi väčšie než zdola, ale strach z nich som určite nedostal. Dal som ich dole z klinca, na ktorom viseli a vybral som z nich baterky. Hneď, ako som to spravil, sa po celej izbe rozlialo ticho tichšie ako ticho vo mne a to mi bola tá najkrajšia odmena. Konečne spokojne som sa pousmial a vrátil teraz už sympaticky pôsobiace hodiny na svoje miesto. Takto spokojný som sa vybral dole po hore nábytku. Zrejme posilnený predchádzajúcimi úspechmi som šiel dole oveľa odvážnejší a o to menej opatrnejšie než smerom hore. Už som bol na druhej stoličke. V tom sa ale moj hrad z kariet nejako celý a na všetky strany rozhúpal. Spodná stolička sa vyšmykla a celé to popadalo na zem. Bola to úplna nábytková lavína. Ja som sa ešte stihol chytiť police s knihami a ľavou nohou dostúpiť na jednu poličku. Tá ale pod mojou váhou okamžite praskla a ja som letel tiež dole, rovno na tú kopu nábytku. Keď som dopadol, tak prvé čo mi napadlo, bolo:
,,No pekne a kto ťa teraz pozbiera, ty jeden šimpanz? ,,
Na štastie som zistil, že je všetko tam kde má byť. Nohy tam kde nohy, a ruky tam kde ruky bývaju. Iba lokeť na ruke som mal rozbitý a zadok ma riadne pobolieval. Niet sa čo čudovať, veď ten si to odniesol najviac, rovno na naň som totiž padol.
Odvtedy je v mojom byte absolútny pokoj, len občas neviem koľko je hodín.

Ešte na chvíľu nechávam spočinúť zrak na neúnavne blikajúcom kurzore. Zdá sa, že dnes už asi nič rozumné nenapíšem. Ešte chviľu sedím pri písacom stole a pozerám sa na veľké hodiny na stene. Ukazujú čas 1:12 . Pri pohľade na tie hodiny pociťujem akýsi zvláštny pokoj. V hlave mi popritom neprestáva znieť tá záhadna melódia. Pohľad na veľké hodiny ma však natoľko unavil, že ju sotva vnímam. Teraz ju počujem už len tak vzdialene, potichu, akoby zvuk ozývajúci sa tlmene z vedlajšej miesnosti. Zvukový podmaz mojích neprestajne pendlujúcich myšlienok.
Keby som len mohol....
Keby len som mohol vypnúť seba tak isto ako tie hodiny, keby som len mohol zastaviť čas. Alebo ho možno aj vrátiť. Jednoducho ho pretočiť tak, ako sa dajú pretočiť staré hodiny. Asi by som ho pretočil na začiatok. Nie na úplny začiatok, ale na začiatok tohoto príbehu. Bolo to pred dvoma rokmi, plus-mínus, už si ani presne nepamätám. Iba viem, že to bolo už dávno, alebo aspoň si to tak prajem, aby to bolo dávno. Aby som si mohol povedať, bol si mladý a naivný, dnes už by sa ti to nestalo.
Lenže, až tak dávno to vôbec nebolo a ja viem, že dnes by sa to udialo rovnako ako sa to stalo vtedy. Možno by sa to nestalo tak naraz, ale skôr či neskôr by som do toho spadol.
Ja som proste taký. Moc a peniaze, tie malí na mňa vždy zvlážtny vplyv. Je smiešne, keď ľudia občas hovoria, že šťastie sa peniazmi nedá kúpiť. Na to mám len jedinú odpoveď. Možno si šťastie nekúpim, ale budem radšej nešťastný vo svojom novom sedminovom bavoráku, než v nejakom starom polorozpadnutom črepe. A o tom to celé je priateľia. V mojom svete sa dá peniazmi všetko kúpiť. A čo sa nedá kúpiť peniazmi, to sa dá kúpiť s viacej peniazmi. Love je skrátka zákon.
Tak o tomto som bol presvedčený dlhých 23 rokov.
Až do chvíle, kedy by som najmenej čakal, že tento názor zmením. Zhodou okolností, alebo aj nie, to bolo práve v období, keď som mal peňazi toľko, že som ani nevedel ako ich všetky minúť.
Späť však na ten posratý začiatok.
Bol ten môj začiatok, začiatok mojho vlastného konca? To neviem, kedže som ešte stále tu. Ale každý začiatok svojím spôsobom býva aj začiatkom akéhosi konca. Keby sa nič nezačínalo, nemalo by sa čo končiť.
A vôbec...aký koniec do riti? Až tak zle sa vôbec nemám.
A mám sa ja vôbec zle?
Mám skvelé auto, perfektný podkrovný byt a už ani tie hodiny sa mi neserú do života, už viac nerušia mojé nočné seansy.
Mám aj prácu, ehm vlastne prácu...
Každopadne zarábam, viac než potrebujem, viac než viem minúť. A to je asi tiež dobre.
Mám lásku?
Mám, pravdaže mám. Mám veľa lásky, vždy, keď chcem si ju môžem za 80 euro kúpiť na Gürteli. Môžem si ju kupovať denne, kupovať ju na tony. Jediný problém s láskou je ten, že sa nedá uskladniť. Keby niekdo prišiel na spôsob ako sa to dá, stal by sa z neho asi najbohatší človek na svete a ja by som už nemusel chodiť na Gürtel vždy keď dostanem chuť na trochu lásky.
Nie, že by mi aj takto niečo chýbalo. Ja sa nesťažujem, ja len konštatujem, priatelia.

Takže vlastne, mám sa asi dobre. Viem, že si to aj vy teraz už myslíte. To je však váš problém.
Lenže, keď mi je tak dobre, prečo potom neviem v noci ako celý normálny svet spať?
Prečo mám radšej noci než dni a prečo mi je jedno, či sa vôbec dožijem zajtrajšieho rána?
Možno je to tým, že v noci sa nemusím pozerať na tie ustráchane, usmrkané , niekedy pohrdave výrazy tých takzvaných slušných ľudí. Z takých núl a sráčov mi je na grc. Celý život si hnijú vo svojich myšacích dierach, žijú od výplaty do výplaty, vychovávaju deti podľa vlastných moralnych zásad, tak, aby sa raz z tých deti mohli stať rovnako tak správne myši ako su oni. A keď sa niekdo rozhodne vystúpiť z davu, zmeniť vlastný osud, tak jediné, čo vedia je šepkať si poza chrbát a ukazovať prstami na neho, ako keby on bol ten chudáčik a nie oni. Samozrejme, to všetko veľmi diskrétne a vo všetkej počesnosti.
Možno však moja záľuba v nociach pramení z toho, že v noci nie je vidno tiene , moje tiene, ktoré ma už tak dlho prenasledujú. V živote som pred nikým a ničím neutekal, ale keby som mohol, tak pred nimi by som utiekol aj na samý koniec sveta. A najhoršie je, keď utekáš pred svojím tieňom. Horšie od toho je už len, keď ťa ten vlastný tieň skutočne doženie. Keď ťa lapí za šiju a ty mu ani nemôžeš jednu poriadnu pridrbať.
To všetko by mohlo byť vysvetlenie toho, prečo mám radšej noci než dni. Lenže nie je. Ja sa totiž tieňov vôbec nebojím a inak, než by ste to možno očakávali, ja len čakám a rátam dni, než ma už konečne lapia. Rovnako tak ma nezaujímajú pohŕdavé výrazy a falošné tváre. Nezaujíma ma ani strach, ktorý cítia iní. Záleži mi len na tom, aby som ja rovnaký strach nikdy nepocítil. Keby som ho cítil, pravdepodobne by som sa vám s tým už nemohol zdôveriť.
Takže začiatok to každopádne bol, ale kým som tu, o konci nemôže byť ani zmienka. Ale o tom všetkom vám rozpoviem inokedy, myšiatka moje.
Možno.
Ak ma dovtedy nedobehnú moje tiene, alebo guľka do hlavy.

Ako tak píšem tieto riadky, začína na mňa doliehať únava. Hodiny stále ukazujú 1:12. Pozriem sa z okna a pomyslím si:

,, Nikdy by som nepovedal, že sa raz dočkám svitania o 1:12 po polnoci,,

Už radšej vypnem počitač a pôjdem si lahnúť. O pár hodín aj tak vstávam do ,, práce,, . Kurzor neprestáva iritantne blikať, v hlave mi ešte stále znie rovnaká melódia a ja za sebou zanechávam ďalšiu bezsennú noc plnú sentimentu a nočných pičovín.

Kapitola II - POTKAN

Z hlbokého spánku ma zrazu vytrhol zvuk hlasno zvoniaceho mobilu.
Kto ma teraz budí?
Práve sa mi sníval skvelý sen o tom , ako si to rozdávam na kapote svojho auta s jednou neskutočne rajcovnou černoškou.
Telefón však neodbitne zvoní a zvoní.
Z prvu sa len otočím na druhý bok a prikryjem si hlavu vankúšom. Mobil po chvíľy prestáva zvoniť a ja spokojne pokračujem v spánku. Vlastne skôr už v takom polospánku.
Asi o päť minút však mobil zvoní druhý krát. Ešte stále sa ho pokúšam ignorovať. Rozospalo si pomyslím, nech je to ktokoľvek, však ono ho to aj tak o chvíľu prestane baviť a ja sa budem môcť naďalej venovať jednej z mojích obľúbených aktivít, spánku po neprespatej noci. Dúfam, že sa mi ešte prisnije o tej chutnej černoške.
Telefón potom znuvu utíchol.

,, Presne tak, dajte mi všetci svätý pokoj... chcem spať. Ja vás tiež v noci nebudím, keď vy spíte,, A
znovu sa snažím usnúť.

V tom sa však nanovo naplno ohlási ten skurvený telefón. Už to nevydržím a celý nervózny vstávam z postele. Skoro som si hlavu udrel o nočnú lampu zavesenú na postely. Kým som sa dotrepal až k stolíku na druhom konci miestnosti, kde som včera nechal telefón na nabíjačke, v hlave mi prebehlo aspoň sto nadávok a miest kam pošlem toho kto ma takto neľudský budí z tak úžasneho sna. Samozrejme, kým som stihol dojsť k stolíku tak volajúci položil.
Nasratý chytím mobil, ani sa ho nesnažím dať dole z nabíjačky, len ním surovo cuknem. Skoro sa mi podarilo vytrhnúť celú poondiatu elektrickú zástrčku zo steny.
Na displeji stojí tri zmeškané hovori. Kto my môže volať tri krát takto do poludnia, keď všetci vedia, že do poludnia obvykle spím? Určite len nejaký retard.

Tri neprijaté hovory od...
Potkan?
A do riti!
Celkom som zabudol na to, že dnes máme niečo spolu vybaviť. Mal pre mňa prísť ráno o deviatej. Pozriem na mobil, už je skoro desať. No nič. Zavolám mu.
Ešte ani nestihlo prvý krát poriadne dozvoniť, Potkan to už zodvdihol.

,, Do riti, tebe už ozaj jebe? Čakám tu už skoro hodinu na teba v aute jak taký kokot´´ hromovo dunel v telefóne hlboký chrapľavý mužský hlas.
,, Trochu som zaspal, počkaj, hneď som dole´´ vypotím nejako zo seba, stále ešte rozospalým hlasom.
,, No švihaj, nech si o päť minút dole, nebudem tu čakať celý deň,,
,, Ok, hneď som tam, sa neposer,,

Viem, že po tomto, sa neposer ,bude Potkan ešte dobrú chvíľu nadávať a vylievať si svoje frustrácie do mobilu, ale to už ja nepočujem, kedže okamžite vypínam mobil a utekám do kúpeľky. Iba si rýchlo opláchnem tvár a umyjem zuby. Oblečiem si džínsy a nejaké veci , ktoré pozbieram po ceste z kúpelky do kuchyne. Tričko a slipy som našiel na práčke a ponožky v kuchyni na šporáku. Nepýtajte sa ma ako skončia také ponožky na šporáku, udržiavanie poriadku v domácnosti nie je zrovna mojá najsilnejšia stránka. Ako tak prejdem kuchyňou, schmatnem tam jeden banán a energetický nápoj z chladničky. Niet nad zdravé, výživne raňajky. Moja mama vždy hovorievala, že dobré ranajky sú základom správnej dennej výživy.
Samozrejme nesmiem zabudnúť na cigaretu. Bez nej by deň nemohol začať. Nie som síce nejaký tuhý fajčiar, ale ak nezačnem deň cigaretou, tak som neskôr celý deň nervózny a veľmi nepríjemny.
Rýchlo si na seba obliekam hnedú koženú bundu, zamykám byt a utékam rýchlo dolu po schodoch. Po ceste si ešťe v rýchlosti zapálim cigaretu. V hlave mi ešte prebehne pár veci, ktoré musím dnes urobiť, keď sa vrátim domov. Zapnúť práčku, umyť riad a ak stihnem pôjdem aj nakúpiť.
Tak to som proste celý ja. Vždy mám plnú hlavu všetkého možného a niekedy aj všetkého nemožného.
Už sa teším na Potkanovu nasratú tvár. On to síce nevie, ale vždy , keď je rozčúleny sa mi zdá byť veľmi smiešny. Nie že by som mu to niekedy chcel povedať, to by sa ho asi dotklo, ale občas, keď zúri sa ledva udržím , aby som nepraskol do nekontrolovateľného smiechu.

Potkan už nedočkavo čaká v svojom malom aute, čiernom Fiate Punto. Bolo smiešne sledovať tak veľkého chlapa ako sa krčí v tak malom aute. Potkan veru nie je žiadne tintítko, skôr chlap ako hora. Vysoký tmavý štyridsiatnik, s hustou čiernou bradou, dlhšími čiernymi kučeravými vlasami a očami čiernymi ako noc. Ruky mal Potkan aj za dvoch, vravelo sa o ňom, že sa raz v lese v rodnom Grúzinsku pochytil s pravým medveďom a že medveď nakoniec musel zutekať. Neviem či to bola pravda a nikdy som sa ho na to ani neopýtal. Niežeby som neveril tomu, žeby Potkan nemohol zmlátiť medveďa, skôr som neveril tomu mi Potkan povie pravdu.

Ako sa tak približujem k autu, už diaľky mu vidím na tváry, že je zle-nedobre.
,,Nevadí, aspoň sa dnes nebudem nudiť,, pomyslím si.
Otváram dvere a sadám si na miesto spolujazdca. Potkan chvíľu na mňa tupo zazerá, ale keď vidí, že som ticho, mlčky naštartuje auto. Takto bez slov sa pohneme ku predu.

„ Dnes je vonku, ale riadna kosa“ skúsim nepriamo nadviazať konverzáciu.
„ Mínus dva“ razantne odpovie Potkan chrapľavým hlasom.
„ Ako vieš? Pozeral si včera predpoveď počasia?“
„ Nie, ukazuje to teplomer v aute“
„ Aha, no vidíš ten som si vôbec nevšimol. Ešte že som nemusel hodinu v takej zime čakať v aute, to by ma asi ozaj nasralo“ pokúsim sa s úsmevom na tváry trochu podpichnúť Potkana. On si však len niečo nezrozumitelné po grúzinsky zažomre popod nos a šľapne trochu nervóznejšie na plyn.
Máličko mi je síce ľúto, že sa mi ho nepodarilo vyprovokovať, ale ešte dnes určite budem mať na to dosť príležitosti.

Po chvíľke tichej jazdy sa Potkan rozhodne podeliť sa so mnou o svoje pocity:
„ Prečo ja musím vždy jak taký kokot na teba čakať? To naozaj nikdy nemôžeš dojsť na čas?“
„Sorry, nabudúce prídem už na čas.“
„ To isté si hovoril aj minule.“
„ Ja viem.“
Potom znovu nastane asi dvojminutové ticho, kým sa Potkan znovu neohlási.
„ Už zase si nespal celú noc, čo?“
„ No .... Nespal.“
„ Mal by si s tým niečo robiť, lezie ti to na mozog.“
„ Ja viem.“

A to je celá naša konverzácia. Ak mám pravdu povedať, zrovna s týmto človekom som si nikdy nemal moc čo povedať. Nie len, že som ho vždy považoval za kreténa, ktorý má menší inteligenčný kvocient, než priemerne vyvinutý šimpanz, ale okrem toho sa mi hnusil aj ako človek. V našej práci musíme občas druhým ľudom ublížovať, občas spôsobiť aj fyzickú bolesť, alebo spôsobiť niekomu taký strach, ba priam až traumu, že vždy, keď si na nás spomenie tak sa strachom priam poserie.
Už som v tom celkom zabehnutý a nerobí mi problém zlomiť niekomu ruku, alebo odrezať mu prst. Nikdy som však pri tom nepociťoval nejakú satisfakciu, ani potešenie. Bral som to skrátka ako svoj job.
Nečudujte sa teraz myšiatka. Niekto kamoši aj takú prácu musí robiť. Stavím sa, že ani taký žumpár si zrovna nevychutnáva, keď musí hovnocucom ťahať sračky. Ale je to jeho práca. A tak to beriem aj ja. Je to moja práca, nič viac. Nikde nestojí napísane, že musím milovať to čo robím.

Potkan bol však v tomto iný. Jeho priam uspokojovalo a napĺňalo radosťou, keď mohol spôsobovať bolesť. Bol to skrátka perverzny sadista. A preto sa mi hnusil. Raz sa mi priznal, že keď bol malý chlapec tak chytal pavúkov a mravce, aby im trhal nohy.
No povedzte nie je to choré?
Odťial vlastne pramení aj Potkanova prezívka. Jemu dávali vždy tie najhnusnejšie a najšpinavejšie úlohy. A on ich všetky splnil. Keď bolo niekoho treba postrašiť volali Potkana, keď bolo treba niekoho mučiť zavolali Potkana a keď bolo treba niekoho dať dole tiež volali Potkana.
Nikdy sa nesťažoval, už dávno chlapec pochopil ako to v tomto priemysle chodí. A veru, že si vychutnával svoju prácu. Raz som čítal v nejakých novinách, že len šesť percent ľudí robí prácu, ktorá ich napĺňa a robí šťastnými. Potkan určite patril do skupiny týchto šťastlivcov.
Možno aj preto ho mali vždy všetci šéfovia radi.
A viete, ako to chodí u nás v našej brandži. Hlávné je, aby si nikomu nezavadzial a nevystrkoval príliš hlavu a možno sa raz dočkáš aj dôchodkového veku.
Časom sa prestriedali mnohý pešiaci, aj šéfovia ale Potkan, ten vždy ostával. Už bol síce trikrát postrelený a raz pichnutý nožom, ale stále tu bol. Podľa mňa by Potkan prežil aj nukleárnu katastrofu. Presne ako taký pravý smradlavý potkan. Nie nadarmo ho tak volali.

Inak, ja som vám ešte nepovedal čo vlastne robím, aj keď predpokladám, že už ste si to asi domysleli aj sami.
Všeobecne ľudí ako sme my nazívaju gangstermi, mafiánmi. Podľa mňa je to smiešne. V starých amerických filmoch, vystupovali mafiáni vždy ako veľký páni. Štýlové kvádro, nalakované boty, poprípade klobúk a nejaká fajnová cigaretka k tomu, dokonale dokresľovaľovali romantický obraz vtedajšieho gangstera. Aj keď občas niekomu pohrozili, alebo niekoho zastrelili vždy to spravili štýlovo, poväčšine sa nikdy ani od krvy nezafŕkali.
Keď si to tak vezmete, práve to posledné je čistá blbosť. Ak človeka na dva metre trafíte so starou dobrou devinou, pravdepodobne sa celý okúpete v krvi.
Aj tak ale, priznávam, že tento idealizovaný obraz gangstera sa mi páči oveľa viac. Aj ja by by som chcel jedného dňa byť taký pán ako boli oni.
Celé to má žial jeden malý zádrhel. Od reality to má naozaj veľmi ďaleko. Stačí sa len pozrieť na Potkana.
Aký je on mafián? Aký je on pán?
Potkan a jemu podobný sú žumpou dnešnej spoločnosti. Zakomlexovaní idioti, ktorí by v živote nevedeli robiť nič iné než to čo robia. Netvrdím, že sú všetci taký ako on. To definitívne nie su. Ale ani nie sú podobný romantickej predstave amerického cukríkového gangstera zo sedemdesiatich rokov minulého storočia.
Zaujímalo by ma, ako sa ľudia na mňa pozerajú, či som pre nich len taký potkan, alebo vidia vo mne ideál romantického gangstera.
Čo myslíte vy?
A nečudujete sa myšiatka. Veď som vás dopredu upozornil, že mi hlavou lietajú len samé smiešne veci.

Klasická ranná dopravná špička.
Už asi desať minút skôr stojíme na mieste , než ideme. Potkan je už riadne nervózny, vidím mu to na tvári, ako sa mu zmršťuje čelo a ako do pier zatína obrovské biele zuby, ktoré si nechal ešte len pred nedávnom vybieliť u zubára, samozrejme za príplatok masný, ako Potkanové vlasy. Odvtedy ich rád ukazuje a často si nimi kúše do zimou rozpraskaných pier. Keď sa tak na neho pozerám, na škaredého človeka s krásnymi bielymi zubami, miešajú sa vo mne pocity ľútosti a prezieravosti voči nízkym bytostiam, voči ľudom, predstavujúcim dno dna našej ctihodnej humánnej spoločnosti. Ale nie som snáď aj ja neodeliteľnou súčasťou toho dna? Neirituje má snáď Potkan práve preto, že som jeho, len o čosi lepšou, kópiou?
Myslím, že nie. Ja som predsa iný ako on, určite som lepší. Já svoje spôsoby mám, mám aj nejakú úroveň, nosím čisté ponožky a slipy si mením skoro každý deň. Umývam si vlasy viac než raz-dvakrát do mesiaca a vždy pekné voňám parfémom na ktorý práve v televízií beží drahá reklama. Takže musím byť logický lepší človek než je Potkan. To je predsa logika, spoločenská matematika.

Ako sa len pekne vieme klamať. Nikdo nás nikdy neoklame tak presvedčivo, ako to dokážeme my sami.

Nedá mi to a musím priliať trochu benzínu do ohňa:

„ Do riti, načo si sa musel trmácať rovno cez celé mesto? Obísť sa to nejako nedalo?
Takto sa tam dostaneme najskôr tak pozajtra... a ja dnes chcem ešte niečo aj stihnúť a nie sa len celý deň iba pozerať na tú tvojú škaredú , sprostú hlavu.“

Potkan hodil na mňa tupý, nechápavý pohľad, nadýchol sa a dosť súvislym spôsobom, nepodobajúcim sa jeho vlastnému, spustil :

„ Keby panko prišiel ráno na čas, tak by sme tam už dávno mohli byť a vyhli by sme sa tejto zápche.
A teraz mám zas ja byť akože kokot?
Ty...“
Nadýchol sa Potkan pred záverečnou pointou.
„... ty si sa dnes do ružova prespal.... tak teraz drž piču, lebo už ozaj ...arrr“ nezrozumitelne na mňa zasyčal.
„ Lebo čo?“ pokračoval som v provokácií.
„Tak som si pospal, sa neposer, mal by si aj ty, prospelo by ti to. Vraj spánok pridáva na kráse.
Ale keď sa tak na teba pozerám tebe by asi nepomohlo ani keby prespíš zvyšok svojho života.“

Potkanovy sa v tej chvíly naliala krv do očí a značne vyprovokovaný mnou a celou dopravnou situáciou , začal hlasno vrieskať niečo po grúzinsky a rukou pritom silno mlátiť do klaksóna. Z úst mu na všetky strany pŕskali sliny... vyzeral ako taký uslintaný buldog. Bavilo ma pozerať sa na tento nevšedný výjav. Dosiahol som to čo som chcel, v duchu som si tlieskal a spokojne sa usmieval.
Mám taký silný pocit, že by ma v tej chvíly ten Gruzínec najradšej umlátil k smrti, keby mohol. Už dlho mu asi ležím v žalúdku. Možno je to aj tým, že sa zo začiatku snažil ako tak so mnou vychádzať a vybudovať nazvime to pracovný vzťah. Lenže mne bol už od začiatku u riti, skrátka mal u mňa menší rešpekt než spláchnute hovno. Keď to Potkan pochopil, začal stavať medzi nami múr z pálených gruzinských tehál. Múr cez ktorý ja z času na čas nakuknem, aby som mu mohol posmešne napluť priamo do tváre, tak ako to robím dnes ráno.

Besný potkan ešte pár krát udrel do klaksóna, načo reagoval vodič z auta pred nami. Podráždene z neho vystúpil a vybral sa uprostred zápchy rovno k nášmu Puntu. Bol to pán v stredných rokoch, taký menší, rádovy, zrejme tiež na ceste do práce ako my.
Keď sa dostal k oknu na vodičovej strane auta, zaklopklal na neho a nečakajúc na stiahnutie okeného skla zahučal na Potkana:

„Ste normálny?
Prečo trúbite? Nevidíte , že je predo mnou ďalších sto aút? Mám ich snáď preletieť?
Veď predsa rozmýšlam trochu. Idiot.“

Kým ten chlapík Potkanovi nadával ja som sa len pousmial, pretože za tú dobu Potkana už relatívne dobre poznám a tak som tušil čo teraz príde.
Naštvaný Potkan vystúpil z auta.
Keď ten neboštík chlap videl tú horu pred sebou preglgol a ustúpil zo dva kroky dozadu.
Potkanovi sa na tvári črtal psychopatický pohľad, pohľaď človeka sekundu pred zbláznením.
Na tom, pár sekund dozadu ešte smelom chlapovi, bolo zrazu bádáť, ako sa celý postupne zmenšuje, až ho nakoniec takmer vôbec nebolo vidno. Už nemal žiadne ďalšie slovné argumenty, jedine čo mu ostalo v tej chvíly boli plné gate.
Potkan k nemu pristúpil a bez varovania mu vlepil takú facku, že sa onen chlap neudržal na nohách a padol rovno do špinavého čierneho snehu.
Potom sa otočil a pokojným krokom sa vrátil späť do auta akoby sa nič nestalo.
Keď sa malý chlapík trochu utriasol a pribral späť, rýchlo sa pozviechal a mlčky utekal do auta. Cestou si ešte rukami utieral prúd krvy vytekajúci z rozbitého nosa.

Ja som zatiaľ iba sedel a ticho pozoroval celú tú komédiu. Bolo mi smiešne ako dopadol ten chlap do pneumatikami rozčvahtaného, takmer úplne čierneho snehu. Bolo mi smiešne, že si v tejto chvíly asi práve uvedomil , že je len obyčajný sráč a nie skutočný chlap. Bolo mi smiešne, že si ten pocit teraz na určitú dobu ponesie so sebou a bolo mi smiešne aj to, že si nabudúce rozmyslí skôr než bude chcieť niekomu držať morálnu prednášku. Ale najviac z toho všetkého mi bolo smiešne, že nikdo, ale vôbec nikdo zo všetkých ľudi na okolo sa nepostavil na obranu toho úboheho človeka. Nikdo mu nepomohol, ani fyzicky, ani slovne sa ho nikdo nezastal. Ba čo viac, bolo pre mňa nepochopitelné, že sa väčšina tých ľudí tvárila, že sa ich to netýka, že to nevidia, skrátka , že tu nie sú.
Chlapík v čiernom Volvu vedľa nás sa tváril, že telefonuje, ženská v žltom Foxíku sa práve maľovala, ďalší sa akože pozerali inam.
No a mne to všetko bolo strašne smiešne.
Presne pre takéto niečo mám rád noci, vtedy sa aspoň človek nemusí pozerať na tento odpad, na týchto neľudí. Pri pohľade na nich sa mi osamelá noc javí ako najjasnejší letný deň a tlkot hodín ako celkom príjemná alternatíva.
Pre Boha, v akéj spoločnosti to dnes žijeme? Spoločnosti, v ktorej človek dostane na ulici facku a nikdo sa nad tým ani nepozastaví, každý je len rád že sa ho to netýka. Smiešne veru, tak smutno smiešne mi to pripadá.
Keby sa niečo podobne raz stalo mne, chcel by som aspoň dúfať, že mi niekdo priskočí na pomoc, podá pomocnú ruku. Lenže v také niečo jednoducho nedokážem dúfať, moja viera v ľudí je už dávno pošľapaná. V rovnakej miere akou sa spoločnosť odo mňa dištancuje, ja ňou pohŕdam. Neverím už na ľudskosť, ani sám ľudskosť viac necítim.

Systém, ten za to všetko môže. Systém môže zato, že nám dnes spoločnosť riadia kriminálnici sto krát horší než je Potkan. A ľudia len mlčia, nechávaju sa klamať a zbožne uctievajú každú neprvadu, pretože je to pre ních sto krát ľahšie, než si nechať vypichnúť oči pravdou.
Sloboda, demokracia? Prázne slová, ktorými nás krmia, ktoré my žerieme ako prasce, kým oni chystajú našú zabíjačku, naše dobrovoľné harakiri.
Systém môže aj za to čo sa zo mňa stalo. Postavil ma k múru a dal mi jedinú možnosť. Buď sa pokloním Bohom bez tváre, alebo dostanem guľku do čela.
A tak som si vybral. Úž nie som viac človekom. Som mafián. A jedine ľudske čo vo mne ešte ostalo sú spomienky. Spomienky na ňu, záblesky jej dotykov a útržky z jéj úsmevov. Spomienky, ktoré by som najradšej vymazal.

Chce sa mi grcať zo systému. Je mi z týchto ľudí okolo mňa zle, najradšej by som vyšiel von a všetkých ich tu na mieste postrielal. Poprava za zločin zvaný odľudštenie. Nič iné si ani nezaslúžia. Za svoje povahy, za svoj strach. Potkan im práve všetkým nadstavil ich vlastné zrkadlá. A oni uhli pohľadom.

Bolo degutantne všímať si ako sa všetci na nás dívajú. Každy sa síce tváril že sa pozerá niekam inam, ale ja som dobre vedel , že všetky pohľady smerujú práve na nás.
Nie, v skutočnosti som nevidel naozaj nikoho kto by čumel na naše auto, v tom ich strach pútal, ale ja aj tak viem, že sa všetci pozerali, cítil som tie kurvy, ich pohľady. Ešte šťastie, že sa po chvíli kolóna áut konečne pohla. Už tu začínalo byť naozaj dusno.