Kapitola III - ZOPÁR SPÁLENYCH MOSTOV

Po chvilke jazdy odbočil Potkan na výpadovku na diaľnicu. Ranná zápcha nás dosť zbrzdila.  Naozaj neznášam vypätú dopravnú situáciu vo Viedni. V čase najväčšej dopravnej špičky trvá celú večnosť, dostať sa  cez ňu. A Murphyho zákon v takýchto situáciach funguje presnejšie než atómove hodiny od Googlu, čím viac má človek naponáhlo, tým väčšia zápcha. V takejto situácií sa ako racionálne riešenie núka využitie mestskej hromadnej dopravy. Električky, autobusi, rýchlovlaky, a metro vytváraju spolu dokonálu dopravnú chobotnicu, ktorej chápadla vrúcne objímaju  celé mesto.  Táto megalománska chobotnica tratí a koľají vám umožní presun z ľubovolného bodu A do ľubovolného bodu B v podstate vždy a všade, len za pár minút.  Komperatívne prednosti  využitia verejnej dopravy sa mi  akosi vždy zjavujú pred očani práve vtedy, keď sedím v rannej zápche a celý nervózny buším na  klaksón.  

Viete si však mňa predstáviť ako idem ráno poberať  výpalne na električke?  Dobrý deň jeden cestovný lístok, zľavnený pre debilov. Dobrý fór.  Veď kto to kedy  videl , aby  sa  taký pán mafián rozvážal  električkou? To je rovnaké, ako keby ste došli do ZOO a do klietky na opice by zavreli vás. Tie opice s tými červenými riťami by sa potom chodili na vás pozerať, fotili by si vás a hádzali vám banány do klietky.

A tak to je aj s tou verejnou dopravou.  Len opice ňou chodia.

My ľudia z vyšej sociálnej vrstvy sa vozíme výhradne na medveďoch, bavorákoch a podobných blískajucich sa zázrakoch  autobomilového priemyslu. To je proste život, keď na to máš vozíš sa na nadupaných štvorkolesových monštrách, keď nie cvakáš si lístok. Buď si krotiteľ v cirkuse Život, alebo si opica ktorá v ňom vystupuje, nie  je nič medzi.

Keď už sme pri tých opiciach, nejako mi vyhladlo.

Ošúpem  si banán čo ho mám v bunde schovaný. Otváram okno a vyhadzujem šupku von oknom, dúfam, že trafím  to auto za nami a šupka sa mu prilepí priamo na predné sklo. Nie som však Jordan a šupka končí pod jeho kolesami. Škoda.  Zapíjam banán energetickým nápojom a pozorujem ako Potkan znásilňuje po dialnici svojho Fiata.  Túrujeme  po dialni len  160kou, ale mám pocit, akoby sa to malé auto malo čo chvíľa rozpadnúť.Ach Bože, nech sa len  kľudne rozpadne, aspoň poobede nebudem musieť ísť na nákup a ubratovať ten bordel doma.  A ak Bože budeš  taký milostivý a usekne nám to obom hlavy, daj nech nech sa Potkanova hlava usekne aspoň o pár milisekund skôr, nech sa ešte naposledy zasmejem.

                                                                                                                                                                                       

Asi po hodine cesty, ktorá mi pri zapáchajúcom Potkanovi pripadala dlhšia než tretie opakovanie 721 časti seriálu ,,Tak ide čas,,  opúšťame konečne  perfektnu uhľadenú rakúsku diaľnicu. Za celý ten čas som s Potkanom neprehovoril  ani slovo.  Dokonca ma už  akosi aj omrzelo  vŕtať stále do neho. Už sme skoro na mieste a  obaja  premýšľame nad tým čo nás čaká. Dnes sme dostali naozaj delikátnu úlohu.  Ja sa síce na ňu moc neteším a beriem ju len ako nutné opatrenie v rámci zachovania pravidiel systému zvaného podsvetie, na Potkanovi by však aj slepec zbadal, že sa nevie dočkať kedy si konečne znovu umaže prsty a trochu prevetrá svoju lásku, 20 centimetrovú kudlu, familiárne zvanú Irina.  Potkan ju tak volal, podľa svojej matky, ktorá sa síce volala inak, ale umelecké meno Irina sa ku kurve hodilo predsa len lepšie než tvrdé socialistické Bohdana.     

Dnes s Potkanom ideme navštíviť jedného miestneho feťáčika, vo Viedenskej opojnej stoke známu adresu, prezívaneho Ibronka, kvôli jeho dlhým plavým vlasom, ktoré mu padali až cez ramena . Ako aj každá iná karikatúra s ihličkou v jednej ruke a škrtidlom v druhej, mal aj tento zmrd, ktorý už dávno  viac pripomínal grotesknú karikatúru človeka než ľudskú bytosť svôj príbeh. Ibronka pochádzal zo slušnej rodiny, jeho obaja rodičia pracovali na nejakom miestnom úrade. Ibronkovi v detsvte ani puberte  v podstate nič nechýbalo, v  škole sa mu celkom slušne darilo, mal dobré našľapnuté na slušnú kariéru poctivej kancelárskej myši a baby na neho leteli kvôli jeho veľkým modrým očiam a dlhým plavým vlasom, ktorými im tak trochu pripomínal nesmertelného  Kurta Cobaina.

Ako to však býva, keď má človek všetko a nič mu nechýba, dobehne ho časom nuda a on začne vymýšľať spôsob ako zvrhnúť nastolenú duševnú rovnováhu. V duši sa udeje nečakany prevrtat a  čisté svetlé myšlienky  padnú  za obeť akejsi novej,  o veľa menej svetlej  budúcnosti.   A tak Ibronka začal experimentovať s trávou. Začal sa  stretávať s ľudmi, ktorí uctievali rovnaké zelené božstvo ako on.  Tráva mu dala niečo čo v skutočnosti nikdy nemal, priateľov, ktorý za nim pôjdu aj do hrobu - doslova. Pocit zeleného bratsva ho naplnil až po samý vrch jeho deravej duše a on ľahko uveril tomuto klamstvu. Čím viac trávy a alkoholu Ibronka do tej  nádoby z vrchu nalieval, tým viac zdráveho mentálneho sklopu a záchytnych bodov s realitou  jej deravým dnom vytekalo.  Spolu so svojími novými kumpánmi celé hodiny, dni a neskôr týždne vysedávali pri pivku, vodke a jointe, aby viedli nekonečné rozhovori o temách, ktoré vlastne žiadnu tému nemali.  Pri takom množstve bezcieľnych rozhovorov už akosi neostával čas na školu a učenie. Ibronkine známky sa rapídne zhoršovali, čo sa prejavilo aj na stúpajúcom počte hádok doma s rodičmi.  Ibronka začal  čoraz častejšie uprednosnovať zelené opijáše pred školou. Už bol takmer viac poza školu než v nej.   Netrvalo dlho a akcia  zákonite vyvolala reakciu. Ibronku zo školy pre priveľký počet neospravedlnených hodín vyhodili. Doma sa už s rodičmi nevedel viac normálne porozprávať, kedže poväčine času bol buď na mól rozbitý, alebo vďaka tráve v nejakom svojom paralélnom vesmíre, kde sa všetko javilo byť v dokonalom kľude.  Kedže tráva a alkohol neboli zadarmo a rodičovsá studňa na peniaze pre Ibronku na dobro vyschla, skúšal si nájsť aj nejakú prácu. Vždy šlo o manuálne,  poväčšinou priam až podradné práce. Ale  ani v tých sa nikdy dlho neohrial. Vždy ho po pár týždňoch vyhodili, alebo z roboty odišiel sám.  Možnosť ustavičného vysedávania pri tráve a alkohole vždy prevážila nad možnosťou usporiadania si vlastného života.  Po čase sa Ibronka trávi nasítil a tak začal skúšať tvrdšie drogy. Čím tvrdšie drogy skúšal, tým viac  chemického svinstva si jeho prefetované telo pýtalo.  Mierumilovné zelené božstvo odfúklo ničivé biele tornádo – Kokaín. Od kokaínu bol potom už len krôčik k Heroínu.  Kedže výdavky na drogovú cirkev závratne stúpali, kradol Ibronka doma rodičom peniaze, predával najprv svoje veci ako napríklad mp3 prehrávač či na Vianoce darovaný play station.  Neskôr vynášal z domu mamine šperky,  otcove hodinky.  Keď raz predal televízor,  pretiekol pohár rodičovskej trpezlivosti a tí ho vyrazili na ulicu. Už nebolo cesty späť. Od smrti ho delilo už len niekoľko pichov ihlou a ešte zopár spálenych mostov, ktoré musel na dobro  zanechať za sebou. Keď tých pár krokov konečne zvládol,  dobehla  ho smrť. Ibronka dokráčal až na samý koniec svoje bezmyselnej cesty a dnes budie musieť zomrieť.

Potkanov Fiat  vchádza do malej chatkovej osady Gaweinstal. Potkan preraďaju z piatej do tretej rýchlosti a pomaly sa vezieme po dlhej, opustenej ulici. Z oboch strán ulicu lemujú malé tehlové domčeki s pekne upravenými predzachradkami. Je vidieť, že si majitelia domov dali záležať na estetickom dojme.  Gaweinstal leží asi 50 kilometrov od Viedne a je obľúbenou destináciou zámožnejších Viedenčanov. V okolí Gaweinstalu sa rozprestierá dubový les a asi 5 km odtialto je nachádza obľúbena vodná nádrž Möln,  kam sa chatkári v lete často chodiavajú kúpavať.  Ľudia sem chodia radi nabrať  novú  energiu, zresetovať svoje duševné hardisky, zabudnúť na otravného šéfa a na smrad veľkomesta. Cez víkend tu vždy býva plno ľudí, ale dnes je štvrtok a až na pár výnimiek, starších dôchodcov, pôsobi Gaweinstal ako staré talianske komédie. Nudno a prázdno.

Čierne auto zastavuje na krajnici cesty. Dvaja muži, vystupujú bez slova z auta, ten väčší otvára kufor a podáva z neho niečo tomu menšiemu. V uvodzovkách menšiemu, pretože obidvaja muži majú silné, svalnaté postavy.  Dvaja muži mĺčky kráčaju  k dolnému koncu ulice. Po minúte chôdze zastavajú, sú na mieste.

,,Tak ako to chceš spraviť?“ pýta sa väčší.

„Ty pôjdeš z predu. Ja obídem dom a počkám si tam na toho smrada, v prípade, že by chcel utiecť zo zadu“.

„Si si istý, že je tam sám? “

„A odkiaľ to má do riti vedieť?  A nie je to  vlastne jedno? Jeden, dvaja.... aj tak je to všetko dobytok na odstrel“

Väčšieho muža s dlhými neumitými vlasmi táto odpoveď zjavne uspokojila.  Kútikom pier sa po prvý krát za dnešok pousmial.  Jemu bolo jedno, čím viac krvy, tým lepšie. Len ja som akosi neveril tomu čo hovorím.  Dúfam, že sa tam bude sám. Pomyslel som si pre seba.  

V najvätšej tichosti sa snažím preskočiť drevený, na zeleno namaľovaný plot na zadnej strane malého tehlového domu. Pri zoskoku sa mi samozrejme podarí pošľapať nejaké kvety , ešte len pomaly vykúkajúce z pôdy,  budiace sa z chladného zimného spánku do prekvapivo mrazivej jari.  Také typické pre mňa. Pred menom by som mal hrdo nosiť prefix Demoliton-man a vo vrecku vizitky Barbar Ničiteľ s.r.o – záhradny architekt.   Pri tejto myšlienke sa neudržím a začnem sa drhnúť hlbokým, tlmeným smiechom. Zvláštny zmysel pre humor, už toľko krát som to počul. Ak sa vám priatelia môj unikátny nekonvenčný humor nepozdáva,  pálte láskavo do najbližšej konvenčnej rite, koho to zaujíma.

Škoda však tých kvetov.  Nemôžu za to, že ich práve sem niekdo posadil, ani za moju neohrabanosť. Za nič nemôžu a predsa sú namiesto jemného zobudenia teplými jarnými slnečnými lúčmi, rozšľapané uprostred mrazivého apríloveho chladu. A to ani trocha jemným spôsobom.

Paralelu so životom si domyslíte snáď aj sami.

Z vrecka vyťahujem cigu a pripaľujem si.  Zľahka si z nej poťahujem, zatiaľ čo s basebalkou v ruke čakám na spasenie,  na grúzinskeho Godota, a na jedného blonďatého debilka.  

Čo máš vlastne s tými buzerantskými kvetinami Šimon?  Si už ozaj prepnutý? Moje vnútro sa cíti byť atakované prívalom ezoterických kvetnatých myšlienok. 

Samé sračky. Si snáď nejaký priteplený greanpeasák s obrázkom pandi v jednej ruke a  zmluvou na darovanie finančného obnosu v druhej?  Nervozita a nedočkavosť vo mne miešajú karty.

Prijebaný feťák, bolo mu toto treba? Prečo sa ľudia  pred tým než spravia nejakú blbosť nepokúsia aspoň občas  používať hlavu? Svet by bol jednoduchší.

To myslíš vážne?  Ty sa pýtaš? Pán racionálne zmýšľanie, ozíva sa môj vnútorny oponent.

Kedy si naposledy použil rozum namiesto svalov? 

Čo sa o mňa obtieraš, pomyslím si.  O mňa tu predsa vôbec nejde.

Skurvený Ibronka.  Jeho sprostá blonďaťa hlava, jeho problém.

Nebyť jeho narkomanskej závislosti prevažujúcej akékoľvek racionálne myšlienkové pochody a dlhých lopkárskych prstov, tak tu dnes vôbec nemusím  byť. V tejto zime, v tejto riti sveta trčať a čakať či Ibronkinu prefetovanú hlavu vôbec napadne, že má vzadu na dome okna. 

Ibronka by sa aj dnes mohol opäť nádherne spustiť, napichať si žilu nejakým lacným sajrajtom z dovozu a slintať nad čokoládovym trpaslíkom brodiacím sa na gigantickom vibrátore po mliečnej dráhe nejakého neznámeho slnka. A všetci by sme žili šťastne na veky vekov,  až kým by nakoniec neprišiel princ na bielom koni a nepojebal Snehulienku v nejakej vizuálne ladnej pornografickej scénke.  Sedem trpaslíkov schovaných vo vedľajšej izbe by si zatiaľ honilo pri sledovaní tejto romantiky cez kľúčovu dierku na dverách.  Klapka. Koniec. Oscar za najlepšiu réžiu  a dejové stvárnenie, zatlieskam si v duchu.

Nebyť Ibronkynich  dlhých lopkárskych prstov možno by som ešte stále preťahoval tú chrumkavú čokoládku z mojho sna. Prísaham, že mu tie prsty dnes zato dolámem. Mohol som dnes robiť hocičo, ale ja  namiesto toho stojím pod oknom nejáho blbca, zatiaľ čo sa mi nepríjemny mráz ostro zaríva hlboko pod kožu.

Možno by som si bol býval  zobral voľný deň, vybehol si sadnúť niekam do mesta očumovať mladé mäsko a sexy mamičky s detskými kočíkmi,  hádzať po ních opĺzle prasácke komplimenty. Alebo by som si šiel zaboxovať k Tiborovi, pocvičiť bicáky, proste hocičo.

Alebo by som sa prekonal a prekvapil rodičov neočakávanou návštevou, pozval ich na obed do tej loveckej reštaurácie, ktorú má otec tak rád. Robia tam skvelý guláš z čerstvého srnčieho mäsa a vynikajúce jelenie ragú.

Čo si to  zasa nahováraš Šimon? Myslíš, že by ťa po tom všetkom chceli vôbec vidieť, počuť? 

Hlavou mi prebehnú otcové tvrdé, prezieravé slová, ktorými ma pri našom poslednom stretnutí  počastoval. Chrbtom mi  okamžite prejde mrazivý pocit úzkosti.  O pár stupňov mrazivejší než  mínusova teplota, ktorú ukazuje teplomer zavesený  na tehličkami vykladanej stene.

Moji drahí rodičia.  Dobrí, pracovití  ľudia,  celý život drúci ako dobytok, s pevným a nado všetko nemenným rebríčkom morálnych hodnôt. Rebríčkom v ktorom sú veci čierne, alebo biele, nikdy však nie sivé. Rebríčkom do ktorého ja zapadám asi tak ako vlk medzi stádo oviec.

Títo jednoduchí ľuia  pracujúci približne 50 hodín týždenne s veľkolepou vyhliadkou dôchodku  v hodnote pár poondiatych stoviek euro,  sa z nejakého pre mňa nepochopiteľného dôvodu, na svôj život pozerajú ako na triumfálny pochod existenciou, zatiaľ čo vo mne vidia iba sklamanie.  Vo mne, v človeku ktorý v svojich necelých 25 rokoch dosiahol viac než všetky predchádzajúce pokolenia tejto bezvýznamnej rodiny. Ale čo je vlastne luxuzný podkrovný byt, nadupaný šporťák a tučné bankové konto v porovnaní s univerzitným titulom,  stereotypnou monogamiou,  či tvrdým sociálnym istotám?  Pre mojich rodičov zrejme absolútne nič.

Paradox najvyšieho stupňa. Ak grécky filozóf Filétos zomrel kvôli neschopnosti vyriešenia Epimenidovho paradoxu, tak tu by zrejme musel rovno napochodovať so samopalom v ruke do najbližšej detskej škôlky.  

Práve títo milujúci, odpúšťajúci, Bohu blízky kresťania bez mihnutia oka neváhali odsúdiť  vagabunda, nepodarka, priam stelesnené zlo,  zhodou okolnosti vlastého syna, vlastnú krv. Proces je rýchly. Rozsudok až bolestivo jednosmerný,  bez možnosti odvolania. Verejne ukrižovať Satana, pribiť mu na kríž nadpis hamba celej rodiny. 

Nie, tvoj otec by s tebou nešiel na srnčý guláč, vyrazil by s tebou dvere ešte skôr než by si len stihol povedať ,,ahoj otec“.

Ale zato mama.... Mojú milovanú mamičku by  moja prítomnosť zavše potešila, možno by  sa aj rozplakala od radosti, že ma opäť vidí. Celého by ma vybozkávala a vyobjímala,  tak ako to iba matka vie. Nasledovalo by pár príliš krátkych minút hry ,,tvárme sa, že nepoznáme predsudky“. No a  nakoniec by sa ma pokúsila sto krát prežutými vetami a prehnane starostlivou materinskou láskou obrátiť na lepšie chodníčky. Po chvíľy by sa však znovu rozplakala, lebo by si všimla, že jej moralizovaniu nevenujem žiadnu pozornosť a ja by som znovu odišiel preč. Samozrejme by som nezabudol demonštratívne tresknúť dverami,  tak aby aj susedia z toho niečo mali .

Fakt dobré, že dnes nemám  voľno, kto vie akoby to nakoniec dopadlo.

 Z hlbokého zamyslenia ma zrazu vytrhne prenikavý, srdcervúci krik v dome. Odhodím cigaretu a rýchlo obehnem malý domček. O pár sekúnd stojím pred masívnymi vchodovými dverami. Dvere sú kúsok pootvorené. Urobím ešte dva-tri dlhé kroky a vhupnem do sporo zariadenej predsiene. Rýchlo zatváram dvere, aby náhodou niekdo vonku nepočul čo sa tu deje. Z izby predo mnou sa ozíva hlučný rachot a uplakane kvílive volanie o pomoc.

,,Prosím nie...  Prosím nebi ma. Pre Boha....nieee.... aaaaaaa.....“

Pootvorím dvere do obývačky. Miestnosť je slabo osvetlená tlmeným svetlom jedinej svietiacej žiarovky na zaprášenom lustri a chabými slnečnými paprskami, ktoré ledva prenikajú popod zatiahnuté rolety. Všade sa váľaju rozhádzane veci  po špinavom koberci.  Okamžite spozorujem injekčnú striekačku položenú na starom drevenom stolíku. Je plná, ešte nepoužitá.

Uprostred izby stojí Potkan.  V šere miestnosti  takmer  vôbec nevidno jeho zarastenú tvár a veľké čierne oči.

Pod jeho nohami leží krvavý Ibronka, márne volajúci o pomoc. Snaží sa schúliť do klbka, aby tak svojmu telu poskytol aspoň akú takú ochranu pred Potkanovými besnými kopancami. Ibronkina tvár je celá od krvi z čo usudzujem, že sa mu pár tvrdých  kopancov ušlo priamo do hlavy.